Rozhovor s Jakubom Šiarnikom 2019

Na konci zimy sme vyspovedali nášho reprezentanta Jakuba Šiarnika o tom aká bola táto skialpinistická sezóna a čo by sme si z nej mali zapamätať. S Jakubom sme sa na týchto stránkach rozprávali už dva razy, a tak ten kto by chcel vedieť ešte viac si nájde odkliky dole pod článkom.

Ahoj Jakub, po minuloročnom pôsobení v Slovinsku si sa ocitol na začiatku tejto sezóny v Rakúsku, ako sa ti to podarilo a čo ti to prinieslo?

Pobyt v Rakúsku bol kvázi pokračovaním pôsobenia v Slovinsku. Pozitívnu skúsenosť, ktorú mi dal pobyt pod Julskými Alpami, som chcel ešte viac vyšperkovať, a práve rakúsky Innsbruck sa mi javil ako najlepšia voľba. Známemu vďačím za dohodenie brigády spojenej s roznáškou novín, čiže s prefinancovaním tohto natiahnutého “sústredenia” som nemal problém. Mohol som tu skombinovať štúdium s predsezónnou prípravou na ľadovci Stubai. Práve kvalitnému objemovému základu vo vyššej nadmorskej výške pripisujem veľký podiel na výsledkoch v neskoršej sezóne.

Skús zaloviť v pamäti a v krátkosti popíš tvoje najsilnejšie zážitky z pretekov v zahraničí. Na ktorých pretekoch sa ti darilo najlepšie?

Každé preteky majú svoje špecifiká. Nezáleží, či ide o štvordňovú klasiku alebo štvorminútový šprint. Ku každým pretekom by som vedel vypichnúť nejaký highlight. Najviac vo mne rezonuje nevydarený vertikál na majstrovstvách sveta, kde som po skvelom úvode doplatil na zlý výber pásov. Mrzí to, ale treba si vedieť odpustiť a vziať si ponaučenie. Z tých pozitívnejších dojmov musím spomenúť individuálne preteky na sveťáku vo francúzskom SuperDevoluy a vertikál v talianskej Madonne di Campiglio. Na týchto pretekoch som skončil v prvej dvadsiatke s minimálnym odstupom na najlepších. Dá sa povedať, že som ich celý čas videl. Takéto výsledky sú potrebné pre posilnenie sebadôvery a pozitívneho mindsetu.

Popri čoraz častejších štartoch v zahraničí si sa stále vracal aj na Slovensko. Aké preteky si absolvoval doma?

Domácu premiéru som si odkrútil až vo februári na Majstrovstvách Slovenska v Derešoch. Bol som rád, že som mohol potvrdiť pozíciu slovenskej jedničky. Pretekal som ešte na Malinom Brde, Bokoch, Sprint triatlone v Jasnej a na podujatí Chopok 3000.

Mal si možnosť trénovať konečne aj v poriadnych alpských kopcoch, podarila sa ti popri tom aj nejaká skialpová túra na cennejší kopec?

Bude to prekvapivé, ale pokiaľ nerátam ľahšie dostupné kopčeky v okolí stubaiského ľadovca, tak významnejšia túra sa mi nepodarila. Môj režim na jeseň v Innsbrucku mi dovoľoval trénovať najmä v popoludňajších hodinách a do zotmenia som už niečo zásadnejšie nestihol. Neskôr, v priebehu januára bolo takmer stále vysoké lavínové riziko a samozrejme každý víkend preteky. Veľa som si sľuboval od voľnejšieho týždňa v Rakúsku po sveťáku v Madonne, avšak počasie nič zásadnejšie neumožnilo a riskovať niekde na Grossglockneri som nemienil.

Podarilo sa ti opäť vyhrať Bokami spolu s Matúšom Dankom, na druhom a treťom mieste boli zahraničné dvojice. Ako sa pozeráš na tieto preteky?

Aj vďaka absencii svetových pretekárov sa mi Bokami podarilo vyhrať už tretí raz za sebou. Odmysliac si moju výhru je to trochu škoda, pretože medzinárodná účasť svetovej elity by bola zadosťučinením organizátorom za ich super odvedenú robotu. Myslím si, že k dotiahnutiu elity treba doladiť už len pár drobností. Napríklad skvalitniť stravu, mať menej konzervatívny prístup k marketingu alebo zvýšiť prize money, ktoré sú aktuálne pre najlepších len na úrovni štartovného. Všetci sa tvárime, že o peniaze pri skialpe predsa nejde, ale z rozhovorov so zahraničnými pretekármi viem, že často ide o rozhodujúci faktor najmä pri rozhodovaní sa medzi dvomi paralelne prebiehajúcimi pretekmi. Mimo týchto mojich subjektívnych postrehov som si preteky náramne užil. Centrum pretekov mám ako Smrečanec prakticky za domom. Počasie nám prialo a vďaka tomu, že som nemusel ísť na 100 %, som mal čas na pár úsmevov, pozdravov s divákmi či na obsluhu kamery na prilbe.

Ako hodnotíš celkovo túto pretekovú sezónu oproti tej predchádzajúcej? Vidíš progres?

Progres určite nastal. Uplynulú sezónu hodnotím ako doteraz najúspešnejšiu. Zlepšenie vidím vo viacerých oblastiach. Skialp je komplexný šport a samotný posun vo výkonnosti, dajme tomu vo vertikáli, nie je všetko. Teší ma, že vidím mierny progres aj v zjazdoch, technických úsekoch, či celkovo v nastavení stratégie na preteky po stránke ladenia formy, stravovania alebo výberu materiálu. Myslím si, že môžem konštatovať, že sa zo mňa stáva vyzretejší pretekár.

Aká vládne momentálne atmosféra v slovenskej reprezentácii? Smerujú veci k lepšiemu?

Atmosféra v našej mini repre silne závisí nie len od výsledkov, ale hlavne od jej zloženia. V najväčšom počte sme sa stretli na svetovom šampionáte. Zišli sme sa mladá banda, v ktorej som bol, odmysliac Mariannku Jagerčíkovú, vo svojich 24 rokoch najstarší. Získali sme dve miestenky na budúcoročnú olympiádu mládeže. Už teraz sa teším, ako sa motivovaní mladí pretekári pobijú o nomináciu. A k situácii v našom športe ako takom… Bezprostredne pred sezónou prebrala vedenie Slovenskej skialpinistickej asociácie nová správna rada, ktorej súčasťou som aj ja. Na komplexnú prípravu sezóny už nebol priestor a veľa vecí sa riešilo operatívne. Napriek tomu si myslím, že reprezentácia nabrala na vážnosti a jej výsledky boli veľmi dobre odkomunikované verejnosti. Máme supehviezdu v podobe vicemajsterky sveta Mariannky Jagerčíkovej. Možno je trochu škoda, že vyšla až teraz, ale každopádne stále má potenciál miešať karty veľmi vysoko. Skialpinizmus je aktuálne v kurze a práve reprezentácia má obrovský marketingový potenciál, ktorý chceme naplno využiť. Jedným kľúčom, ako na to chceme ísť, je napríklad zaangažovanie skúseného človeka z oblasti žurnalistiky. Prvou lastovičkou je dohoda o spolupráci reprezentácie s novým partnerom. Zatiaľ nejdem prezrádzať viac, určite to bude ešte dobre odkomunikované...

Na konci sezóny si sám absolvoval prechod tatranskými sedlami. Slovenskí pretekári si bohužiaľ na podobné aktivity nájdu málokedy čas, výnimkou sú možno len prechody Západných Tatier. V Alpách ale naopak práve pretekári dominujú takýmto aktivitám a pravidelne sa naťahujú o najrýchlejšie prechody na rôznych trasách.

Čo viedlo teba k takému "výletu" a chystáš sa v tom pokračovať?

Vyštartovať som sa rozhodol spontánne, prakticky zo dňa na deň. Len dva dni pred prechodom som sa vrátil z posledných pretekov sezóny v Alpách. Vedel som, že sa má vyčasiť a podmienky sú sľubné. Nad myšlienkou zopakovať tento Vetroplachov počin z roku 2012 som sa pozastavil už viackrát. V podstate mi to vŕtalo v hlave od roku 2015, kedy som išiel cez sedlá prvý raz. Samozrejme len jedným smerom. Z počiatku bol problém s tým, že som sa na prechod našej Haute route tam a nazad technicky a kondične necítil. Neskôr predstavoval problém nabitý pretekový kalendár a jeho skĺbenie s podmienkami. V apríli tohto roku sa konečne všetko skĺbilo a došlo k realizácii. Prirodzene som chcel ísť čo najrýchlejšie. Rozhodol som sa ísť v identickom výstroji, v akom aj pretekám. To znamená karbónky Scarpa Alien, úzke lyže Movement RacePro 66, kombinéza od Karpos-u a ďalšie ultraľahké kúsky. Na hory chodím radšej vždy s niekym, ale tento krát som sa rozhodol ísť sólo štýlom. Chcel som skúsiť ísť svoje maximum. Trasu z parkoviska pod Popradským plesom na Brnčalku a nazad som dal za osem hodín a 10 minút. Výrazne však musím vypichnúť skvelé podmienky, ktoré v daný deň vládli. V podmienkach, v akých absolvoval trasu Vetroplach, by som si zamakal minimálne o hodinku dlhšie.

Práve v týchto dňoch sme so smútkom pozorovali nešťastie v kanadských horách, pri ktorom zahynuli pod lavínou traja špičkoví profesionálni alpinisti... Mal si

aj ty túto zimu nejaké praktické skúsenosti a zážitky s lavínou?

V polovici februára som pri tréningu v teréne, ktorý som pokladal za bezpečný, odtrhol menšiu lavínku. Podarilo sa mi ju zaznamenať aj na video. Výška odtrhu bola okolo 30 centimetrov. V nemom úžase som ostal stáť nad zosúvajúcim sa svahom. Masa snehu sa po krátkej chvíli zastavila a po čistom ľade som zlyžoval k nánosu. Pravdepodobne by sa mi nič vážnejšie nebolo stalo, lebo nános nebol vysoký. Každopádne to bol však varovný prst a hodnotná skúsenosť. Spätne som zistil, že som nalyžoval do ukážkového vankúša. Lyžoval som svah so sklonom okolo 30 stupňov na záveternej strane. V mieste odtrhu začínala náhla a výrazná terénna zmena, ktorá nekorešpondovala s okolitým sklonom. Ak by som začal oblúk o tri metre skôr, nič by som nebol odtrhol.

Momentálne sa sústredíš na pretekanie, vieš si sám seba predstaviť v budúcnosti ako alpinistu? Teda športovca, ktorý sa vo voľnom teréne vystavuje všetkým tým nebezpečenstvám a rizikám, ktoré to obnáša?

Teraz som vo fáze, kedy som prioritne pretekár. Na druhú stranu, prirodzene ma láka využiť výborné podmienky, aké boli napríklad počas môjho aprílového prechodu. Dni, kedy je objektívne riziko malé, si viem užiť viac ako dostihy na pretekoch. Zopakovať po niekom nejakú peknú trasu, ideálne v rekorde, je lákavé. Rok čo rok sa moja vytrvalosť, technické zručnosti a skúsenosti zlepšujú. Keď budem cítiť, že som pripravený, možno sa pokúsim aj o Gipsyho prechod alebo niečo podobné. Na dlhé projekty mám však ešte čas. Musím však zdôrazniť, že vystavovať sa riziku a nebezpečenstvám ma vážne neláka. Hazard vážne nemusím a nie je to smer, ktorým chcem ísť. Aj počas prechodu cez sedlá som bol nastavený to kedykoľvek otočiť, a to ide o relatívne nenáročnú trasu. Baví ma zdolávať prírodu športovým výkonom, nie byť jej hračkou a spoliehať sa, že snáď to nejako pustí. Rád mám situáciu plne od kontrolou.

Čo plánuješ v lete, ako bude prebiehať príprava a čo bude jej vrcholom ?

Prechod zo zimy do leta mám plynulý. Nezvyknem si dávať úplne voľno. Občas si odskočím na lyže, pomedzi to vysadnem na bicykel, zabehám si, trochu poleziem alebo zacvičím. Prirodzene uberiem na intenzite a podobieham poodkladané povinnosti, ktoré sa mi tento rok celkom nakopili. Aj preto, že mi doma spätne neuznali status študenta v Innsbrucku. Letné preteky by som mal paradoxne začať na skialpoch v Číne koncom mája, kam ma pozvali miestni organizátori. Takmer na všetky preteky budem nastupovať z plnej prípravy. Priorita je jasne definovaná a je ňou zima. Aj z toho dôvodu neplánujem štartovať na žiadnych pretekoch typu Sky alebo Ultra. Potrebujem trénovať a nie regenerovať. Naopak chcem štartovať na niekoľkých cyklo pretekoch, duatlonoch a behoch do vrchu. Všetko skôr lokálneho charakteru. Plánujem ísť aj tri podujatia typu RedBull 400. Jediným podujatím, na ktoré sa chcem špeciálnejšie zamerať, je bežecký úsek na Dolomitenmanne začiatkom septembra. Následne zameriem tréning špecifickejšie smerom k zime.

Viem, že zrejme držíš FKT na Lomničák od lanovky v Lomnici, aký je to čas, čo ťa motivovalo?

V auguste som sa neplánovane ocitol v Lomnici a bolo dobré počasie, tak som si doprial trochu svižnejší tréning niekde na hranici ANP. K vrcholovému zábradliu mi to trvalo 1 hodinu, 36 minút a 41 sekúnd. Dole som už zišiel voľne. Celkom pekný čas sme dali tri roky dozadu aj na Gerlach z Vyšných Hágov s Tomášom Lichým. Šli sme to 1 hodinu a 50 minút. Neviem či je aj to FKT, ale asi áno. Asi to pôjdem niekedy zopakovať a eventuálne vylepšiť. A tá motivácia… Keď sa pozerám zdola na kopec, tak čas, za aký sa dá byť hore, je asi prvé čo mi napadne. Zatiaľ si vyberám len vrcholy a nie celé hrebene aj so zbehmi. Je to z rovnakého dôvodu, z akého sa v lete vyhýbam dlhým pretekom. Pekné hrebeňovky si radšej doprajem len v tréningovom tempe.

Na koniec ešte klasická otázka: Kto ťa podporuje a ktorým sponzorom vďačíš za to, že môžeš pretekať na tejto úrovni?

Čoraz viac pociťujem, že vo svete skialpu a športu všeobecne je dopyt po športovcoch, ktorí sú nielen dobrí, ale pracujú aj na svojej propagácii. Sponzoring tak nie je o charite, ale riadi sa trhovými nástrojmi. Prispôsobenie sa tomuto faktu mi výrazne pomáha pretekať na vrcholovej úrovni. Už dlhšiu dobu spolupracujem s dovozcom značiek Scarpa a Movement. Movement je prémiová značka lyží, čo sa odráža aj na kvalite švajčiarskej produkcie. Viem si od nich vybrať čo potrebujem a na tomto hardware vybavení nemám dôvod niečo meniť. Teším sa aj spolupráci s Karposom. Prezradím, že Karpos je značka, po ktorej som so záujmom pokukoval ešte predtým, ako som dostal ponuku na spoluprácu. Momentálne neviem o značke, ktorá má taký rozsiahly a špecificky vyladený sortimert, zameraný pre potreby skialpinistov od pretekárov až po alpinistov.

Dovozca Karposu Davorin zabezpečuje aj energetické pokrytie mojích aktivít cez značku Powerbar, vosky a palice cez fínsku firmu Rex a na bike ma oblečie do Sportfulu. Môj hardware arzenál postupne rozširujem vybavením od Climbing Technology. Z prostredia športu spolupracujem so sieťou predajní Sport 2000, ktorá mi pomáha s financovaním mojich aktivít. Oveľa náročnejšie je nájsť sponzorov z oblasti mimo športu, a preto som veľmi vďačný za podporu mojej činnosti firmám Scanquilt, CD-profil a KZLM Tilia. V neposlednom rade musím poďakovať nášmu rodinnému ubytovaniu v Smrečanoch, z ktorého mi naši umožňujú odčerpávať časť zdrojov, klubu SK Žiarska dolina a samozrejme aj Slovenskej skialpinistickej asociácii.

Jakubovi ďakuje za rozhovor a do ďalšieho napredovania drží palce Martin Bartoň.