Piľsko a Babia hora: ultraprechádzka

10.09.2022
pilsko-a-babia-hora-ultraprechadzka

Dve hornooravské kráľovné, v podstate neďaleko od seba. Už dlho som špekuloval, ako ich spojiť v rámci jedného „záťahu“. Ale vždy som bol na to sám a tam hore na severe je pre cezpoľného zložitá logistika. Najmä cez víkendy autobusy z Námestova do koncových dedín nechodia moc husto. A auto som si sám požičiavať nechcel.

Ale blížil sa začiatok jesennej „stovkárskej“ sezóny a bolo treba niečím kratším začať, že? S nabehanou takmer nulou na konte sa javil tento takmer okruh cez dva ikonické kopce ideálny na rozklus – ani nie 60 km ukázala mapa. Hej hej, taký hrdina som bol, keď sa Majo ozval, že kam ideme rozklusávať. Týždeň pred prvým septembrom, kedy sme mali vyraziť. Veď hádam za ten týždeň niečo nabehám, privyknú nohy...

No máš vidieť, ako som nabehal. Ale už nič, nedalo sa cúvnuť, tak sme na sviatok ústavy zaparkovali v NO-city, prebehli na autobusku a o siedmej už sme drtili asfalt v Mútnom, smerom do Mútňanského sedla na štátnej hranici. Na úvod aj s výhľadmi - až k Rozsutcu a Stohu v Malej Fatre. Potom čím hlbšie do lesa, tým hladší asfalt, veď eurofondový. No keď skončil, naopak hneď traktormi rozrýpaný les, že ani chodník poriadne nebolo vidno. Ale sme ani nestihli začať nadávať na drevorubačov, a už sme boli v Mútňanskom sedle, na „granici państva“. Ani to moc nestúpalo doteraz – dobrá rozcvička na úvod.

Von_spomedzi_domov_smer_Mútňanská_píla_–_vľavo_výhľady_až_k_Rozsutcu.

Naopak hranica, tá nemá zľutovania, to už viem dávno. Žiadne turisticky pohodlné, traverzové obchádzanie nevýrazných kopčekov – pekne direkt po spádnici! Síce široký priesek na poklus vo dvojici vedľa seba, ale to by telo muselo vládať do tých strmín. Majovi som videl väčšinou len chrbát, ak vôbec. Ani z kopca to nešlo, krok natiahnuť - to ma zas brzdil zatuhnutý sval či čo (No to bude zase deň!).

Pripojila sa k našej modrej poľská červená, prudko sme vystúpali na kopček s divným názvom Brts. Hmmm – ktovie čo to je, susedia ho volajú normálne Polanica. Inak tam pri smerovníku by sme sa aj najedli – na lavičke vedro plné čučoriedok. Majiteľa nebolo, len dve prázdne fľaše od piva ho strážili. Ale zato toľko lístia v tom vedre, že keby som takýto bordel domov nosil, by ma hnali... A čistil by som to aspoň dva dni. Hehehe, to ako barbarsky tí miestni oberajú?

Prácu miestnych oberačov, ktorým vedro patrilo (a že sa oň nebáli?) sme mohli obdivovať o kúsok nižšie, keď sme zišli na veľkú poľanu (Hala Cudzichowa). Vpredu zároveň vyrástlo a obzory zakrylo jeho výsosť Piľsko. Akurát, že bolo priamo proti slnku, tak z fotenia dokopy nič.

Tak stúpali sme, stále strmšie. Stále bolo aj akosi príliš sviežo, pridal sa aj jedovatý severáčik, našťastie nás takmer celú cestu kryla kosovka a stíhali sme sa zohrievať poctivou prácou. Ešte popri poľských vlekoch a boli sme hore – sa nám zdola predtým zdalo, že to bude dlhšie trvať, ale dobre. Vybavili sme to tam na vršku chytro, vďaka tej zime. Majo na vlastnú radosť aj nejakú mláku našiel, z ktorej vraj fľašu doplnil. Len som sa čudoval, že tankuje – ja som sa ešte ani nenapil. Šak zima, sa nepotím...

S pohľadom na náš druhý hlavný cieľ vo vzdialenom bledomodrom opare sme sa začali spúšťať dole. Stále po hranici, samozrejme. Majo zmizol vpredu, ale zrazu len počujem, ako sa smeje: „Ja tam z mláky tankujem, a tu na druhej strane aký vodovod!“ A ozaj, poriadny prameň. Takto blízko pod vrcholom? Hlavne že som pred chvíľou frajeril a vysvetľoval, aké sú tu vo flyši slabé pramene. Tak toto je asi tá potvrdzujúca výnimka, či čo...

Nevídali_-_takýto_silný_prameň_tak_blízko_pod_vrcholom?

Akurát, že voda z prameňa tu tečie priamo na chodník, tak sme hodný kus ešte poskakovali ako kozy, aby sme ostali nohami v suchu. Potom to bol zase na kuse cesty poriadny kameňolom, a ešte aj poriadna strmina, kým sa to položilo do ľudského sklonu. V lese nižšie už potom bolo príjemnejšie zbiehať do sedla Hliny. Ani sme sa nenazdali a pred nami sa vynorili pusté hraničiarske budovy.

Taak, niečo vyše 20 km a Piľsko vybavené, mohli sme sa vrhnúť do dlhšieho výstupu dňa cez „severný pól Slovenska“ až na Babiu horu. Lebo síce aj z kopca sme mali niekde ísť, ale samozrejme do kopca viac. A hneď od hraničného prechodu to začalo pekne zostra:

20 kilákov bolo pre moje zlenivené telo tak akurát, začalo trápenie. Cesta ďalej to bola dosť monotónna, furt hore a dolu, furt som si myslel, že už tie miesta spoznávam a furt to neboli tie, cez ktoré som vlani išiel. Parťák bol furt niekde ďaleko vpredu, Babia hora ešte ďalej a aj vysoko, ešte že ju cez les nebolo veľmi vidno. No radosť žiť - ale niekde sa s tréningom začať musí. Druhá Majova tankovačka na poľskej útulni, prechod cez zarastajúce lúky na Gluchačkách, a už sme sa štverali (poriadne prudko, ako inak...) na ten náš severný pól.

Furt mám dojem, že ten smerovník na Modralovej je južnejšie, ako náš skutočne najsevernejší hraničný kameň, ale dobre, o to teraz aj tak nešlo. Aspoň sme pod veľkým obrazom pápeža niečo malé pojedli a kúsok predtým sme poobzerali strakaté poľské pohraničie z lúky na temene Modralovej. Pekné výhľady!

Aby sa obedy v bruchách dobre uložili, utriasli sme ich tam prudkým zbehom do Jaloveckého sedla. Teda Majo zbiehal... Preto sa mi aj rýchlo stratil niekde v diaľke. Finálny výstup (zatiaľ len na Malú Babiu horu) tu začína vstupom do Babiogorskiego parku narodowego. Tabuliek, nápisov a ukazovateľov čo srdco ráči, len si vybrať. Vybral by som si poležanie v prístrešku pri chodníku, ale bolo treba parťáka naháňať.

Našťastie ma počkal, aj ma pred seba na chvíľu pustil. Asi sa aj nudil, ako som sa vliekol, ale naberalo to poriadne na sklone. Aspoň si párkrát vychutnal spätné pohľady až niekam do poľského Sliezska. A záver – strmýýýýý ako schody na povalu, len kameňom vykladané.

Malú Babiu horu sme tiež vybavili rýchlo, lebo jedovato pofukovalo, presne ako hlásili. Ale našťastie od severovýchodu, tak nás okrem stromov pri ďalšom postupe kryla aj samotná Babia hora. Tá väčšia. Lebo tam hore už len šutrovisko a vrcholový kameňolom podobný tomu na Chopku. Mrak, ktorý len nedávno prikrýval vrchol, sa milosrdne trochu zdvihol, tak sme zhora mali aj nejaké tie výhľady, hlavne na oslnenú hornú Oravu. Aj sme videli, kam sa máme presne do cieľa dostať. Závetrie pod stenou z kameňov bolo zhusta obsadené, tak sme sa ani tam dlho nezdržali. Aj preto, že nám ostávali zhruba dve hodiny do autobusu a chceli sme stihnúť aj nejaké cieľové čapované „jonťáky“.

Tak dole hybaj teda – striedavo po hline, po dlažbe a často aj po hnusných, voľných kameňoch. Najmä jeden úsek v lese bol nepríjemný, veď aj obchádzky lesom boli poriadne vyšliapané. Ešte raz sme cestou dole dotankovali, tentokrát už obaja. Z upraveného a výdatného prameňa, tiež nie moc hlboko pod vrcholom. Aj popri rozhľadni Šťaviny sme prechádzali:

Necelú hodinku nám to trvalo, kým sme sa z lesov vynorili pri Hviezdoslavovej horárni. Nikde nikoho - na to, aký pekný sa urodil tento sviatočný deň. Asi všetci oslavovali SNP niekde dole v meste. Tak už len „cieľové rovinky“ nám ostávali a času dosť, tak sa začali aj slinky zbierať na tú čapovanú odmenu. Hrboľaté zvyšky Hviezdoslavovej aleje, rovný asfalt zo Slanej vody do Polhory popri ďalšej rozhľadni a mali sme vybavené. Krčma, zastávka a zmrzlináreň v Polhore sú tesne pri sebe, tak sa nám to páčilo.

Corosy mi ukázali necelých a Majovi jeho Garminy presných 55 km. Ktovie kade behal, keď som ho nevidel. Ak nejaké dubáky pozbieral, zatajil - ale každopádne mu patrí moja veľká vďaka za spoločnosť a najmä za trpezlivosť, aj že ma vytiahol na takú dlhú štreku, ktorú by som teraz sám dobrovoľne asi nedal. Hádam si to aspoň on užil. Príprava na Hriňovskú stovku teda pár dní pred jej štartom bola úspešne zahájená, tam to bude zase iná sranda (som si myslel), lebo dĺžkou dvojnásobná. Až na to, že z Hriňovskej som nakoniec nemal nič, ale to už je iný príbeh.

Rišo Pouš

 

Fotky Piľsko a Babia hora: ultraprechádzka

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri