Ortler 3907m. (normálne)

V Suldene to už poznáme, takže ideme rovno na parkovisko pri lanovke na Langenstein. Práve tu zišli z Ortleru štyria Žilinčania. Strašia nás, že to za jeden deň nedáme a podobné somariny. Spíme rovno na parkovisku pri aute s mnohohviezdičkovým výhľadom na hviezdy. O tretej ráno ešte za tmy budík, vyfón, kávička a o 3.45 vyrážame traja. V lese chvíľu trvá, kým sa správne nasmerujeme. Nad lesom si vychutnávame nádherný východ slnka.

Pobolieva ma koleno a zastávky a najmä tá na Taberettahütte to len zhoršujú. Medzi chatami prichádza kvôli tomu kolenu kríza a napadá mi, že tam dnes ani nevyleziem. Azda prvýkrát v živote ma takto bolí koleno. Len nesmiem zastavovať, lebo potom bolí viac. Na Payerhütte sme o 7.15. Moje časové plány vychádzajú s odchýlkou do 5 minút. Odkedy sme na hrebeni, výhľady sú parádne. Nikde ani mráčka, Wildspitze, jazerá pri Passo Ressia a hlavne pohľad na cestu na Passo Stelvio je super. Rozoznávame aj MTB chuťovku Goldseeweg, užívame si krásny deň na správnom mieste.

Od Payerhütte vedie cesta vpravo od hrebeňa rozbitým terénom. Náročnejšie výšvihy sú zaistené reťazami. V najstrmšom úseku, kde reťaze vedú takmer kolmou stenou sa aj cvakáme o reťaz cez slučku. Čisto pre istotu. Kvôli voľným kameňom je dobré mať aj prilbu.

Konečne sme pod snehom a nasadzujeme mačky. Za nami už hore nikto nejde. Najprv krátky traverz doprava a potom rovno hore k bivakovacej búde popod strašidelné seraky. Zatiaľ na snehu nič náročné. Nad bivakom je taký prudší výšvih. Čo som potom hovoril s domácimi Eberhoferovcami, nie vždy je to rovnako strmé. Teraz to bolo určite nad 50 stupňov na zmäknutom firne. Keď sme to šli hore, už šli ľudia dolu. Tu som to už chcel naozaj otočiť.

Dolu schádzali naviazané skupiny, ak by niekto zdrbol, tak nás strhnú do doliny. Radšej sme ich teda obišli priamym smerom hore, kým oni robili takú serpentínu. Adrenalínu bolo teda požehnane. Janko ma povzbudil, on sa pohybuje istejšie na takých svahoch, lebo lyžuje úplné magoriny. Cepín tu však určite odporúčam. Už len kvôli tým pár metrom by som ho zobral, hoc Vetroplach ho nemal.

Potom to bolo už len šliapanie v úžasnej páľave hore miernym svahom. Prechádzame aj popri dvoch naozaj veľkých trhlinách. Niečo po dvanástej sme na vrchole. Takže zo Suldenu 7 a pol hodiny s prestávkami. Martinove 4 hodiny sú naozaj brutálny čas. Ale som spokojný, lebo ešte včera večer som vravel, že ak nevyjdeme do dvanástej obeda, tak to otáčame. Na vrchole je to veľké Slovensko-České stretnutie, keď mnohí práve doliezajú Hintergrat.

Zostup ozaj pohoda až po to strmé miesto na ľadovci, ktoré schádzame naviazaní naozaj veľmi, veľmi opatrne. Na skalnom hrebeni sme dve krátke miesta zlanili. Boli tam pripravené kruhy. Pivko na slnečnej terase Payerhutte je úžasným pôžitkom. Ešte treba dodať, že skalný hrebeň je miestami exponovaný, takže treba mať istý krok. Je to podľa mňa taká náročnejšia VHT. Určite ťažšie ako napríklad na porovnanie Glockner z Franz Jozef Hütte alebo Blanc cez Gouter.

Marián Surničin