Livigno Alps: Cima Piazzi 3439m.

Cima Piazzi je najvyšší vrch tzv. Livigno Alps. Nachádza sa medzi Livignom a Bormiom a je významný nielen výškou, ale aj rozľahlosťou svojho masívu, svojím zaľadnením na severe a neprístupnosťou svojich strmých úbočí. Je to kopec, na ktorého vrchol je to zo všetkých strán ďaleko.

Prvý raz som sa s ním zoznámil pri pohľade zo sedla bajku, pri zjazde zo Stelvia terénnym variantom cez Bocchetta di Forcola ku jazeru Cancano. Je to vrchol - dominanta, hlavne pri pohľadoch zo severu a SZ je nepriehliadnuteľný a jeho nedostupnosť zvýrazňuje ľadovcový prstenec.

Priznám sa, že čím viac som sa rokmi zoznamoval s touto oblasťou, tým sa mi výstup na tento kopec zdal nepravdepodobnejší. Jednoducho som naň ani nepomyslel, zdalo sa mi to všetko tak ďaleko a ťažko...

Tento dojem sa zmenil až celkom nedávno. Najprv som na mapy.cz objavil neznačený chodník, vedúci podľa máp až hore na vrchol, zaujalo ma to, a tak som sa pri návšteve chatára na chate Dosdé popýtal - a dostal som povzbudzujúcu odpoveď. Tieto dva faktory zvrátili situáciu, začal som plánovať a onedlho aj realizovať.

Parking na Sfazú, už platený ale nevadí, nestojí to viac ako Tatry, Euro na hodinu. Vyrážam na bajku s batohom na chrbte. Najprv celá Val di Campo, hore až na passo Viola. Poznám to tu už naspamäť, krátke úseky tlačím. Zjazd do talianskej Val Violy, včas odbočiť doprava, a potom ďalší výšľap po šotoline na najľahšom prevode až do Passo Verva (2300 m). Najskôr sa ale zastavujem na salaši Alp Verva. Rozmýšľam, že bajk zamknem tu, ale po dokúpení tekutín sa rozhodujem pokračovať bajkom až do sedla. Odtiaľ kus tlačím, potom bajk skryjem medzi skaly a zamknem o starý plot.

Depo, prezliekačka prezúvačka, tekutiny, paličky, ľahký bežeký batoh a idem. Peši po pasienkoch, kľučkovanie pomezdi potoky a nachádzam značenie, miestami dokonca červenú značku. To bude ľahké, pomyslím si, iba 1200 v.m. na vrchol.

Aby som to nemal také ľahké, tak pri skalnom páse v strede stúpania sa držím slabej stopy a nepozriem sa do telefónu. O chvíľu už popoliezam a vyliezam pri skalnej rímse, ňou sa opäť dostanem do dobrého terénu a o chvíľu som zas na značke. Drevené tyčky s červenou sú tak raz za 200 metrov. Medzi tým len suť.

Odteraz už si dávam pozor, aby som správny chodník neopustil, Prichádzam na hrebeň, kde sa môj chodník stretáva s tým vedúcim z opačnej strany. Obidva sú dnes už bez ľadovca, kedysi to ale tak nebolo.

Skalným hrebeňom sa pomerne ľahko dostanem pod vrchol, tam už sú červené značky nakreslené miestami aj na skale. Prejdem opatrným krokom po snehovom hrebienku v teniskách a o chvíľu už chytám reťaze pod vrcholom. Adriano spomínal, že ich pred rokom opravoval.

Vrchol. Teším sa, že počasie vydržalo a ja si môžem vychutnať výhľady. Nestretol som od sedla Verva nikoho. Som na kopci úplne sám. Je to veľké zadosťučinenie stáť tu, kde som si myslel, že sa nikdy nedostanem. Odbieham si ešte na predvrchol, odkiaľ urobím pekné fotky a začnem pomaly zostupovať. Dám si pozor, aby som už nezbehol z chodníka a sledujem jeho správny smer. Je to výrazne ľahšie ako ten žľab, ktorým som si to skrátil.

Koncentrujem sa na zostup. Paličkujem a dávam bacha na to, aby som nespravil blbú chybu. Prídem ku bajku, prezliekam a prezúvam. Zjazdujem, tu zase pozor na defekt. Z Val Violy ma čaká ešte slušné stúpanie. Začína pršať, v sedle už leje slušne. Obliekam sa poriadne a dávam rukavice. Telefon do sáčku a zjazdujem po mokrých skalách. Zase žiadna chyba neprípustná. Dole v doline už dážď končí. Prichádzam ku autu presne po 9,5 hodinách.

Na bajku či peši som nastúpal presne 3000 výškových metrov. Moja najcennejšia túra tejto sezóny, nepomyslel by som si ešte nedávno, že sa mi niečo také podarí...

Martin Bartoň