Javornícka stovka 2023 bola zelená

Väčšinou najfarebnejšia zo slovenských stoviek (ak nie je naopak biela) tentokrát ostala v takmer výlučne zelených odtieňoch. September najteplejší v histórii meraní (globálne a asi aj u nás), tak sa niet čo diviť. Aj toto sú dôsledky, vieme čoho... Fotky teda nehýria farbami, lebo aj slnko bolo zväčša skryté za riedkou, sivou záclonou, každopádne počasie bolo aj vďaka tomu a nižšej teplote bežecky ideálne. Ešte aj taký akurátny severáčik bol hlásený, že bude dochladzovať prehrievajúce sa motory. Predpoveď síce hlásila front, ale až na noc - pred polnocou malo aj zapršať. Nakoniec poriadne zapršalo až neskôr (popoludňajšie osviežujúce prepršky nerátajúc), ktovie ako si to hore na hrebeni Javorníkov vychutnávali tí pomalší... Každopádne na prvých miestach boli očakávané poriadne raketové časy, lebo pár domácich šprintérov sa samozrejme ukázalo. Naproti tomu hviezdy z blízkeho pohraničia nikde, ktovie čo mali na programe? Minulé roky ich tu vždy bolo dosť. Len pre spresnenie, J100 nie je vďaka svojim parametrom (106/4030) samozrejme „hladká stovka“, skôr 110 cez prekážky :-) Takáto:

Trasa teda ako po minulé roky, len jedna nepodstatná zmena – štart posunutý o námestie vedľa, pred čadčiansky kulturák (kde bola ak prezentácia), takže pribudlo pár stoviek metrov a pár výškových metrov (alebo skôr schodov). Podstatnejšie zmeny boli inde, kde oproti r. 2021 pribudlo výhľadov – lebo žiaľ ubudlo stromov. Najmä v prvej polovici. Poriadne mi to udrelo do očí, lebo vlani mi covid zariadil neúčasť, tak o to väčší rozdiel som teraz vnímal v tom „krajobraze“. No a tie prekážky ako na správnej „stodesine“ – to boli najmä stromy cez cestu, pováľané vetrami. Nie nejako moc, ale tie podliezačky boli potešením pre telá stuhnuté behom, že?

Inak je toto samozrejme stovečka prudko behateľná, väčšinou po širších a často pohodlných chotárnych cestách, typických pre miestnu lazovú krajinku. Len pri kochaní sa vypipľanými chalúpkami treba dávať pozor, lebo z tých ciest často trčia také malé, ale milučko zákernučké výrastky – veď aj bolo pár skrvavených kolien v cieli. Aj na prvých miestach. Našťastie sa nik nezrušil „na totálku“. Aspoň teda žiadny vrtuľník nebolo počuť, len zopár infúziek vraj ticho odkvapkalo. Ale to už patrí k tomu, skoré spamätanie želáme. Každopádne prvá (či posledná?) pomoc je tiež vždy na tejto akcii profesionálne zabezpečená, patrí za ňu orgom aj bielym anjelom veľká vďaka.

Telocvičná nocľaháreň vraj bola vybukovaná, ale nezdala sa nejako moc preplnená. Ktovie aké percento z vyše 220-hlavého stáda prihlásených ju využilo - myslím, že menšie ako polovičné. Zato niekto tam v noci vraj poriadne „drevo pílil“ a akustika je tam super, tak sa niektorí vraj moc nevyspali. Ale žiadne okno neprasklo od tých vibrácií, tak vlastne pohodka, na noci pred štartom už predsa nezáleží. Osobne som zľahol radšej na chodbu, aby som nerušil noc tuberáckym kašľom, ale na mňa sa nesťažoval nikto (ani chodba nebola prázdna). Lebo čo môže byť lepšia liečba na zápal priedušiek, ako prechádzka lesom na čerstvom vzduchu? Na účinky tej oxygenoterapie som celkom zvedavý.

No ale pome priamo do akcie. Ráno správne hornokysucky chladné, pod 10 stupňov, a ako myši sa pred zimou tlačia do chalupy, aj tu sa dav natlačil do kulturáku. Tam ešte fičala prezentácia a odovzdávala sa batožina aj dropbagy, tak výhovorky sa našli. Až asi 10 minút pred siedmou musel El Prezidente Belo poriadne zahvízdať a vyhnať to všetko von. Lebo z pódia sa chcela okrem hlavného páchateľa SUT Rada Haracha prihovoriť tuším aj miestna podrichtárka. Len ju asi moc ľudí nepočúvalo, ktovie či je aj na také zvyknutá :-) Hlavnou páchateľkou J100 je ale Ľubka Fenclová, na to netreba zabúdať pri vďakyvzdávaní -aj keď ona sa vždy tvári popri Náčelníkovi tak nenápadne, že? Všetko sa inak odohrávalo aj pod prísnym dozorom pána Petra Jilemnického (inak v cieli pre zmenu na mravnosť dozeral P. O. Hviezdoslav):

Potom o siedmej teda už šprint cez tie nové schody, ale dosť široké, aby sa na ne zmestili všetci pohodlne. Tie nasledujúce už sú užšie, ale to už sa tvoril had a von zo sídliska, na úvodnom hlinenom singlíku, už si hádam každý išiel svoje tempo. Vpredu sa asi aj kvôli chladu išli bomby poriadne, žiadna pohodová rozklusávačka ako na nedávnej Hriňovskej. Alebo sa to len mojim neokysličeným nohám zdalo? Každopádne ani som sa radšej nesnažil nadbehnúť si, pretekové kone som si odfotil len v štartovej bráne:

Úvodné kilometre sú tu v znamení dlhých výbehov aj zbehov, na jednu aj druhú stranu hrebeňa Javorníkov. Tak si hádam každý vychutnal v bočných dolinách a na svahoch tie rúbaniská a nové výhľady – a pod nohami v tých najstrmších sklonoch šutroviská. Ale jasné, že viac bolo pekných miest – pobehov po hrebeňoch a prebehov cez osady. Každý ešte plný síl, tempo závratné aj ďaleko za čelom. Len dve provokatérky si medzi tými prepaľovačmi vykluskávali, nabúravajúc ego spolubežiacim chlapom vykecávaním o tom, ako sa bežalo pred týždňom na maratóne v Košiciach za 2:51 :-) A že teda maratónsky osobáčik je najlepšie vyklusať stovkou... No hoďte na ne sieť!

Za K2 (Ochodnica) sa trasa potom už častejšie zdržiava hore na „hrebeni“, aj keď samozrejme zákerní orgovia sa vždy snažia občerstvovačky strčiť do najhlbších dolín, ale sa v okolí nájdu. A keď to už fakt nejde (ako na K5 v hoteli Fran na Kasárňach), tak čo je tam poruke najstrmšie? Predsa zjazdovka so sklonom ako tatranský žľab! Tú keď niektorí videli, vraj ich začali obchádzať mdloby a radšej si šľahli tú infúzku :-)

Ostatní fučali ďalej, smer K6 Portáš – do jedného z najpríjemnejších úsekov trasy. Krajinárskymi kvalitami aj behateľným terénom, a prevažne z kopca. Slnko ak dopoludnia sem – tam aj vykuklo spoza záclon, popoludní už sa hore zaťahovali aj hustejšie závesy a párkrát aj pokropilo, ale to len také strašenie bolo, aj cesty ostali suché. Aj keď na severnom obzore chvíľu stála taká nepríjemne sa tváriaca šedivá stena – ale posúvala sa viac na východ. Zlatá hodinka sa tento raz nekonala, ale možno niekto vystihol pár sekúnd, keď sa zapadajúce slnko objavilo v medzere mrakov – či?

Tma na posledných úsekoch je pre niekoho asi aj milosrdná – napríklad že nevidí, ako brutálne sa dvíha pod nohami terén pred Makytou. Ale ani dlhánsky zbeh z nej na poslednú kontrolu v Beňadíne nie je pre rozsekané nohy žiadna lahôdka. Potom posledných asi deväť kilákov je už plynulých, hore aj dole. Ale pre veľa ľudí asi aj nekonečných, že?

No ale potom, na chodbách ZŠ v Lysej pod Makytou, tam nastáva to, kvôli čomu sem vlastne všetci chodia, že? Objesť sa do zgrcania takých dobrôt ako v Hiltone :-) Nemôžem si pomôcť, ale piškóty s klobásou, to je po stovke to pravé. Teraz aj šéfkuchára – vydávateľa polievok (a iných šmakociniek) tu mali hviezdneho. Veď sa aj každý chcel s ním fotiť – Paťo Hrotek je skutočná celebrita! Držíme mu všetci palce na svetovom Backyard Ultra v USA!

Odchádzal som výnimočne skôr (Miro vďaka za odvoz!), tak len dúfam, že limit stihli všetci, ktorí neskončili predčasne, a že nikoho neroztrhal zúrivý offroad alebo neotrávilo zhoršujúce sa počasie. A že aj hlavní páchatelia (na čele so zámerne nenápadnou Ľ.F.), dobrovoľníci, zdravotníci a proste všetci to celé zvládli v zdraví, aspoň teda v tom duševnom. Za to im vďaka, že sú ochotní toto každoročne páchať – ozaj je to jedna z najkrajších slovenských ultraakcií. O jej zabezpečení (servis, značenie a tak..) škoda niečo hovoriť – nechutne dokonalé!

Len pre úplnosť – najrýchlejšie to zvládla dvojka Timo Šály a Rišo Kusý (ten na svojej premiérovej stovke) za 10:43 a Hana Váchová za 12:02. Stupne najlepších doplnil Bohuš Antoška (11:22), stálica Lenka Hiklová (12:15) a novicka Mahuliena Ďurecová (12:43), tiež na svojej prvej stovke. Klobúk dole! Kompletné výsledky sú tu na Hikingu , samozrejme. Ostáva len dúfať, že takto o rok znovu v Čadci, ešte s početnejším štartovým davom a minimálne s rovnakou chuťou fajne sa zničiť a zároveň si to užiť. Vraj sa to dá zároveň :-)

No a J100 bola tento rok aj posledným podujatím Slovenskej ultrabežeckej ligy, tak kompletné výsledky celého seriálu nájdete na stránkach o.z. Slovak Ultra Trail.

Rišo Pouš