Javornícka päťdesiatka 2021

Toto nové a dúfajme, že aj ojedinelé podujatie nám zariadil covid – lebo kto by nááááhodou nevedel, bola to na polovicu (tú druhú) skrátená tradičná J100. Výhoda bola jasná: viacerí skalní účastníci videli záver trasy po prvý raz za svetla. Lebo štartovalo sa až vo Vysokej nad Kysucou, potom sa po žltej značke liezlo (no, aj letelo, ako kto) na hrebeň Javorníkov k Solíkovcom. Tam sme sa napojili na klasickú trasu a po nej až do Lysej pod Makytou. Vydalo to na 57 km, 2450 v.m. a štyri krmelce. Ozaj treba poďakovať organizátorom zo SUT, ktorí napriek zhoršujúcej sa a najmä neistej situácii počas tretej vlny pandémie boli ochotní toto celé v predstihu vymyslieť, pomeniť, zariadiť, označiť a celkovo na vysokej úrovni spáchať. Pre 104 zaočkovaných. Počasie sa im (aj nám) odmenilo: čistá obloha, ostré slnko, len okolo obeda trochu vetra (aj to do chrbta), k tomu plnofarebná, pestrá, októbrová krajina javorníckych cholvarkov. Ráno na štarte síce tráva primrznutá prvým srieňom, no na slniečku sa dalo vydržať aj v kraťasoch. Len niektoré scény pripomínali prírodopisné filmy zo savany – keď sa surikaty ráno vyhrievajú, otočené k slnku :-)

Potom už o deviatej, za zvukov kostolných zvonov, bolo stádo vypustené. A ihneď dobrá zahrievačka, strmo hore lesom. Hneď mi prsty zamrzli a hneď som bol zaslzený, usoplený a funel som jak diviak. Lebo po dvoch preflákaných stovkách ma dáko päty svrbeli a hlava sa rozhodla, že dá telu poriadne do tela. Ktovie či Lazovica bude, neuškodí dobre sa rozbiť na koniec sezóny. Mimozemšťan Tomáš Štverák rýchlo uletel, nasledovaný Adamom Drgom, tak som sa na vlastný úžas ocitol medzi ich prvými prenasledovateľmi, v spoločnosti pre mňa netypickej (rozumej bežeckej) a snažil som sa zatajovať, že som vlastne turista. A že uvidím, dokedy mi to vydrží... Ale ani foťák som nevzal, len mobil, že pofotím menej, že pôjdem fakt na krv.

A išli sa teda bomby poriadne, aspoň mne pomalému traktoru to tak pripadalo. Keď sa mi však na trati na to aj Vendo Bugáň začal sťažovať, nooo... Samozrejme, väčšina trate je tu krásne behateľná, len to treba mať natrénované. A najmä zbehy, ak chce ísť človek rýchlo a nie doslova "na krv". Rýchlo som zistil, že sa nestíham pod nohy pozerať. Presne stav, keď hlava chce viac, ako telo zvláda. O chvíľu som zistil, že nestíham ani dýchať. Nooo, toto bude deň! Ale hlava nastolila tempo, už sa nedalo cúvnuť! Aj keď postupne cezo mňa išlo dopredu pár lepších (Filo, Milan, Vendo), ale najmä menej premotivovaných, skutočných bežcov. Dôležité bolo popretekať sa sám s vlastnou lenivosťou – tak som neriešil, veď ani by som viac nevládal za nimi. Mal som aj tradičnú výhovorku, že som sa slabo obliekol, tak musím silno bežať.

Okrem predošlých skúseností som mal aj ďalšie: strašný „stroboskopický efekt“ v tom strakatom lese pri striedaní svetla a tieňa - pri pomalšom pohybe mi to nezvykne robiť až také problémy. Zato jednotlivé úseky trate mi ubiehali strašne rýchlo – hlava ich má totiž podvedome zafixované v pomalšom, stovkárskom tempe. S takýmito myšlienkami som sa tam motal, navyše s poriadne odkrveným mozgom, a preto som bol zvlášť vďačný orgom za hustosiate fáborky a šípky. Lebo aj keď trať už dobre poznám, normálne som si miestami aj nadával, že som nezapol aj navigáciu.

Tieto moje duševné zvratky asi málokoho zaujímajú, ale soráč – fotiek mám tentokrát fakt málo. No ale dobre, pokúsim sa aj niečo ku trati a priebehu akcie. Behateľný podklad som už spomenul, ale to by neboli naše lesy, aby nás niekde nečakalo čerstvo namiesené blatko. To prvé hneď, ako sme z červenej odbočili „za megalitmi“ doprava dole smerom ku K1. V lese regulérny prekážkový Spartan: bahno aj s konármi krížom cez cestu. Našťastie krátky úsek. Potom ešte dáke mláky a nejaké následky ťahania dreva po cestách, pár konských oných nad Beňadínom a tak... Ale mal som skôr dojem, že oproti strašeniu v propozíciách to bolo celkovo dooosť komfortné behanie. Blatko v najvyšších partiách hrebeňa a v tieňoch bolo doobeda dokonca pekne primrznuté.

Obžerstvovačky boli samozrejme také, že by sa tam človek aj na hodinu zasedel, ale tentokrát som si povedal, že just nie! Cvak do karty (na K1 ma aj naháňali, som na to zabudol), cvak dokumentačnú fotku, pohár coly do ruky a het! Na Kohútke (K3) sa za mnou a za Vendom nieslo vyčítavé: „Nehanbíš sa, že nič nechceš?! Veď ťa to v cieli počká!“ Zmohol som sa len odhulákať, že mám skôr dojem, že ma ešte pred cieľom počká niečo nepríjemné... Dakoho vraj v lese naháňal tchor, ale to som nemyslel. Hmmm, možno ani nenaháňal, možno sa chcel len skamarátiť... Síce ktovie, lebo zima bola, nepotil sa nik asi príliš...

Išiel som na chémiu od RALPU (ďakujem, chutná je) a od Kohútky aj na ťažké chemické zbrane (najmä kvôli lepšej koncentrácii v prudkých, technickejších zbehoch), tak mi aj tie steny pod Makytou neobvyklo chutili a to nepríjemné (poriadne pichanie v boku) ma počkalo až pár stoviek metrov pred cieľom. Vyšlo to tak – tak. Lebo dve minúty po mne sa dohnala prvá žena Hana Holoubková (za 5:43). Samozrejme s úsmevom - ako z výletu. A to na Bútorkách neodbočila na asfaltku smer K2, prišla zhora po červenej a musela si dať tú zjazdovku najprv dole, až potom nazad hore. Ale by utrpela chlapská ješitnosť! Druhá dobehla o desať minút Monika Stejskalová (5:53) a „slovenskú česť“ uhájila tretím miestom Lenka Hiklová (6:50). Všetko parádne časy, veľa chlapov bledne závisťou.

Tomáš Štverák si dobehol po zlato za rovných päť hodín s komfortným náskokom 13 minút pred Adamom Drgom, aj keď ešte na K3 boli spolu, podľa výsledkov. Chlapec si prišiel zašprintovať a musel asi dávať ku koncu dobré pecky dole kopcom. Či hore kopcom na Makytu? Asi aj aj, poznáme týchto ultraultrášov, ktorým je aj Everest príliš malý. Pôvodne tretí Milan Plevák asi doplatil na slabšie naštudovanú trať (pritom je domáci), lebo tiež minul odbočku ku Franu, ale dole po zjazdovke na K2 nešiel, tak smola – DSQ. Takže Filo Kristl (5:30) právom zabednil a hádam si napravil chuť po J100 spred dvoch rokov, keď si „dokazil nohu“ a musel odstúpiť. Vyhlasovanie víťazov inak klasické – žiadna samoobsluha, netreba sa opičiť po nejakých majstrovstvách sveta a podobných oných... Aj namiesto stupňov boli schody pre víťazov. Teda skoro schody.

Všetky výsledky sú samozrejme dole medzi fotkami a na Ultra Hikingu TU . V cieli pred školou pohodička, napríklad aj fajné, sladké moravské koláče, prekladané klobásou... Pre normálnych samozrejme cestoviny (so všetkým čo brucho znesie) a kadečo iné, radlerov aj silnejšej dezinfekcie (slivkovej, marhuľovej...) čo hrdlo ráči, kofolky a šťavičky, ale všetko pekne v exteriéri. Tak bola sranda sledovať, ako sa posedávajúci finišeri presúvajú po trávniku, utekajúc pred rastúcim tieňom. Zdrhol som preč už po štvrtej (Braňo vďaka za odvoz do PU ku vlaku!) - tak dúfam, že všetko dobre dopadlo, orgovia a počítače po západe slnka nezamrzli, úmrtnosť na trati nebola vysoká a všetci preživší došli dlho pred limitom (pred 21:00).  Ešte raz vďaka SUT za podarenú akciu a ochotu risknúť to celé. A o rok dúfajme, že už v tradičnom formáte.

Rišo Pouš