Hriňovská stovka 2023: jesenno-letná edícia

Dvakrát som bol na Hriňovskej, ešte v pôvodnom termíne v polovici júna, a dvakrát som sa exkluzívne uvaril. Preto som sa už vlani potešil jej preloženiu na september. Vtedy som sa tam ale nedostal, a teraz ma zase smrteľná hrôza objala, keď som videl predpoveď na 9.9.: žiadna jeseň sa nekoná, letné hice zúria ďalej. Ale aspoň noci sú už jesennejšie, chladnejšie, a po nich aj rána. Takže taktika bola hneď jasná: bežať rýchlo, lebo ráno mi bude zima, potom ešte rýchlejšie, aby ma ovievalo keď bude horúčava, a ku koncu najrýchlejšie, nech to mám už za sebou. No, prvá časť taktiky vyšla, potom som aplikoval „mierne“ úpravy, hehehe... V skratke to bolo asi od 40. kilometra najskôr o výhovorkách, že postávam kvôli foteniu, a keď už som nevládal ani postávať, už to bolo len o snahe prežiť. Posledné štyri hodiny ma z hrobu ťahala iba ťažká chémia a tvrdá hlava. A nebolo to umieranie tentokrát kvôli tropickému teplu. Pritom práve toho som sa najviac bál, a tak aj vyzerala predštartová symbolika v zmysle trápneho čierneho humoru. Keď už som dostal podobné štartové číslo ako na prvom ročníku:

Ale najskôr tu bola optimistická piatková cesta do Hriňovej s využitím úžasných služieb nášho Náhodného dopravcu, takže po prestupoch šprintom som bol kvalitne rozcvičený a rozbehaný. Z nejakých 104 prihlásených si nás organizátori večer odškrtli zhruba 80, necelý zvyšok potom ráno a okolo bronzového fujaristu tak v sobotu pred šiestou poskakovalo 97 ultras (76 z nich sa dožilo cieľa), niektorí z nich prvý raz na stovke. A tí si svoju premiéru vybrali ozaj dobre: 114 km nádhernou lazovou krajinou Podpoľania je scénericky neobyčajne bohatých na pohľady a rozhľady. Potešia hlavu, aj keď telo bolí, lebo údaj o 4800 nastúpaných metroch trochu varuje:

Pod nohami najmä mäkké hlinené a trávnaté cesty (len miestami vyspravené nepríjemnejším makadamom alebo naopak jemným púdrom), máličko asfaltu, geniálne, blbuvzdorné a až rozmaznávajúce značenie. Fantázii sa pritom medze nekladú, šípku na suchom kravskom lajne som videl prvý raz (viď titulná fotka). Občerstvovačky, to je osobitná kapitola - rozhodené po trati logicky a husto. A rovnako husto zásobené - SUT to proste vie, akurát, že ich škodoradostne umiestňuje zásadne v najhlbších jamách, ktoré na trase nájde. Stačí si pozrieť profil – no stúpaj potom s plným bruchom... Akurát som zaznamenal zarážajúce zneužívanie detskej práce na dvoch ilegálnych občerstvovačkách (pred Ďubákovom a v Málinci), ale to sa vedenie určite vyhovorí, že o tom predsa nič nevie:

Hra na tajnú kontrolu pri kravínoch, o ktorej skoro všetci vedia, už patrí k tunajšiemu folkóru, podobne ako fujarová muzika (tentokrát živá) na štarte. A ten servis na posledných kontrolách, kde je to už často poriadna psychiatria: zdevastovaní a psychicky nalomení účastníci si napríklad mohli dať načapovať vlastné pivo v krčme (K7 Málinec), zaskákať si v nafukovacom hrade (K8 Dobroč), alebo si šľahnúť psychotropného dymu z vatry na K9 Nad Brestinou. Tam si zjavne šľahla aj posádka, lebo vraj tam mali aj psychiatra, ale zbláznil sa z nich a utiekol. Asi ozaj vyhrali tú internú súťaž s Málincom o to, komu viac hrabe. Alebo kto je väčší motivátor? V Málinci to na mňa skúšali napríklad takto: „No už vypadni, už sem idú ďalší dvaja a toľkí keď tu budete smrdieť, to nám nerobí dobre“.

Skoro všetci nadzvukoví slovenskí rýchlici mali tentokrát program niekde v zahraničí, pre moravské ultracelebrity je toto asi ďaleko, tí sa vo väčšom počte ukážu asi na Javorníckej. Z našich celebrít si ale Paťo Hrotek prišiel po svoju stú stovku. A to aj vyše dvestokilometrové 100MKMK (a iné megašialenosti) počíta len raz, nie dvakrát – klobúk (buffka) dole! Hriňovskú asi bral ako kratší a svižnejší tréning pred blížiacimi sa majstrovstvami sveta v backyard ultra, lebo zmizol vpredu takým štýlom, že už pred K1, v tej otvorenej krajine, ho nebolo vidno. Síce ho vraj potom vyplo, ale keď ho po popoludňajšom miernom ochladení (či po tom pive v Málinci?) znovu zaplo, v pohodke si dobehol po tretie miesto za 14:10. Na druhé miesto sa zo skupiny „prenasledovateľov úniku“ postupne a plynulo, ale v závere poriadne rýchlym finišom prepracoval Juraj Bohuš (13:59) a tesné víťazstvo uhájil Ivan Husar (13:55), ktorý sa ešte na K3 náramne čudoval, že sú pred ním len dvaja bežci. Ocenení boli prví piati, tak pod bedňu sa ešte našteloval štvrtý Ján Koristek a piaty Ondrej Veselovský (foto b.b.k. P.K.):

Najrýchlejšie ženy aj na tejto akcii klasicky naštrbovali egá premotivovaným chlapom, ktorí nemali proti nim šancu. Najrýchlejšia Kristína Hanečáková (16:06) dala šancu len siedmim mužom a jednému starcovi, druhá Marie Balšínková dobehla za ňou celkovo jedenásta v takmer tesnom závese (16:28), len tretia Monika Páleníková si nechala trošku väčší „odlep“ (17:38). Ale zato s úsmevom ako z výletu. Inak ostatné tiež, že veď pohoda. Na rozdiel od niektorých nemenovaných, totálne v cieli rozbitých prepaľovačov :-)

Ostatní, ktorí to brali viac ako turistiku so servisom alebo hubársky výlet, sa hádam cestou dobre najedli a hádam aj niečo do praženice nazbierali. My prepaľovači – automutilitátori tiež spokojnosť, zase sme si niečo dokázali, a aj keď bolo zle, bolo vlastne fajn. Veď o to ide. Takže kto by chcel skúsiť nabudúce, dovolím si na záver niekoľko skromných rád:

1.) V školskom areáli sa výborne spí aj vonku, len vám miestna prítulná líška môže poobhrýzať výbavu.

2.) Ak pred líškou zdrhnete dovnútra, spite tvárou ku stene, inak riskujete francuzáka od niektorého z prítomných prítulných ultrapsov, a možno sa vám bude chcieť napchať aj do spacáku.

3.) Šiltovka sa zíde viac ako slnečné okuliare, lebo vďaka zákernosti organizátorov bežíte v podstate stále proti slnku, a to je takto v septembri už podstatne nižšie ako v júni.

4.) Z predošlého poznatku plynie vysoká pravdepodobnosť vychutnania si volejbalových rybičiek. Treba ich mať natrénované.

5.) Keď budete chcieť byť disknutý za to, že nemáte v povinnej výbave zdravý rozum, orgovia vás odmietnu, že to tam dať nemohli, lebo by sa nik neprihlásil.

6.) Sprchovať sa colou z natlakovanej fľaše je nevinná zábavka, lepšie je tlak neodpúšťať, nech vám to strelí do batoha.

7.) Palice sú tu dobré nielen ako pomoc do kopcov, ale pre chlapov najmä ako opora pri obkračovaní nebezpečných elektrických pascí.

Viac sprostostí mi už nenapadá, lebo ešte dva dni po akcii mám dokonalo zmäknutý mozog a stvrdnuté nohy, takže mi neostáva iné, len pred touto perfektne zorganizovanou stovkou varovať všetkých masochistov – nechoďte tam, neužijete si to! Ostatným (sčasti normálnym) vrelo odporúčam prihlásiť sa budúci rok vo vyššom počte, stojí to za to! Všetky seriózne informácie sú samozrejme priamo na stránke a FB páchateľov Hriňovskej stovky a  o.z. Slovak Ultra Trail , ktorým (a ich dobrovoľníkom) patrí trest v podobe nepodmienečnej vďaky všetkých zúčastnených pacientov.

Rišo Pouš