Novembrové Podpoľanie

Dažďový studený front poriadne očesal listy zo stromov, jeho zvyšky clonia slnko a poriadne tlmia jesenné farby, ale zase Podpoľanie je strakato pestré celý rok - a malo sa ku obedu vyčasovať, až do skorojasna. Takže hop do vlaku a išlo sa – doma v Turci ešte mrholenie, okolo Zvolena už suché cesty a nad Ostrôžkami už sa nad hlavou aj modrá nesmelo ukazovala.

Podpoľanie (v zmysle tej klasickej lesno-lúčnej krajiny s rozhádzanými samotami) je priestorovo široký pojem, takže sa sem ráta aj táto prechádzka najzápadnejšími výbežkami Stolických a Veporských vrchov, z Lovinobane cez Hrnčiarky, Táňovo, Smolno, okraj Detvianskej Huty, cez Vrchdobroč a ponad vleky na Košútke dole do Kriváňa. Klasicky od vlaku po vlak - dúfal som, že bez meškania. Asi 40 km som narátal na mape, COROSy ukázali ešte trochu viac. Pod nohami samé pevné chotárne cesty, čo mi po dažďoch vôôôôbec nevadilo, aspoň sa dalo lepšie sústrediť na výhľady. A tie sú tu široké a ďaleké. Čiže asi takto to vyzeralo:

Od vlaku optimisticky popri cintoríne, až na Hrbáky (566 m) klasicky hore lesom (stále pekne farebným), pod nohami dobrá lesná cesta - len málo blata, a ešte aj dobre prikrytého dubovým lístím. Sem – tam kopytník, bedľové súhubia okolo cesty, hore presne podľa názvu trochu hrboľato – v hnedom podklade pekné, machovozelené skalky:

Potom o malú chvíľku to už začalo: vynorenie z lesa na rozľahlé pasienky a panoramatická cesta okolo osady Horné Fafáky. Aj dosť veľký cintorín tam majú, kedysi tam na okolí dosť ľudí muselo bývať (samý Melicherčík). Tých domkov sa aj ďalej od samotnej osady krčí viac. Teraz všetko pozatvárané, ale vidno, že obhospodárené, tráva vypasená „na ježka“ a samé upozornenia na kamerový dozor. A v sade pri osade aj jedlé gaštany. Nové modré značky tam pekne svietia, nedajú blúdiť, len šípku na cestu hore lúkou asi vyrobili v miestnom dialekte :-) Alebo je to len prejav kvality nášho školstva:

Cesta potom celkom výživne stúpa hore pasienkami, presne podľa tabuľky, len tých 700 m je málo, čo na nej píšu. Zhora, spod lesa (od smerovníka Sedla pod Hradným) panorámy na západ, na „hrebeňovku“ Ostrôžkov. V doline sa hadí rodiaca sa R2 a na horizonte nad tým nevýrazné kopčeky od Siedmich chotárov na juhu po dominantný Javor s vysielačom severnejšie:

Až do osady Hrnčiarky vedie potom cesta striedavo lesmi a lúkami so samotami: pekný, farebný, typický lazový kraj. Vľavo dolina s Kotmanovou a Dobročou, kade vedie rozhranie medzi Stolickými vrchmi (ktoré pomaly opustím) a severnejšie položenými Veporskými. Hrnčiarky sú presne na ich hranici a turisti z Cinobane sa asi starajú, lebo v autobusovej zastávke parádna mapa aj „vrcholová kniha“. Hneď vedľa dobre udržovaný pamätník osloboditeľom, z ktorých sa žiaľ medzičasom stali okupanti.

Na Hrnčiarkach som prvý raz „lízol“ trasu Hriňovskej stovky (potom ešte asi 2x) – aj preto ma to sem ťahalo, pobehať tu aj iné ako z ultrapobehovania známe chodníčky. Do sedla Prieraz ide z osady zaujímavá cesta – úzko pomedzi posledné domy, kde za chatrnými plotmi striehnu poriadne zlostní chlpatí strážcovia (Aj preto sa orgovia len prvý raz odvážili stovku potiahnuť do Hrnčiarok tadeto, odvtedy už len obchádzkou po asfaltke Cinobanskou dolinou.). Nasledovala miestna klasika: cesta nižšie vedie lesom, vyššie pomedzi samoty, cez ich odlesnené pozemky.

Hore v sedle stále cvičí "miestny gymnasta" (citované z článku v odkaze dole, keby čosi), ale najmä má odtiaľ parádny výhľad na málineckú nádrž a masív Jaseniny nad ňou. To už slnko naplno maľovalo (zhruba od Hrnčiarok), takže vynikla aj farebná lesná šachovnica na brehoch nádrže. Niekto sa tam pri výsadbe poriadne vyhral:

Cesta lesom hore na „náhornú planinu“ Táňovo je poriadne strmá, a na mnohých miestach je dosť voľných kameňov, takže toto bol jediný úsek na trase, kde by bolo treba potlačiť bajk. Lebo inak bola celá táto trasa prudko bajkpozitívna. Že by to bolo v zime aj na bežky, ani nepíšem, lebo čo už z týchto zím? Ale teraz to bolo plnofarebné, parádne. Akurát s rastúcou výškou bolo dubové lístie pod nohami vystriedané javorovým a bukovým.

Von z lesa znamenalo v podstate až do konca postup po rozľahlých lúkach Sihlianskej planiny (to je podcelok Veporských vrchov). S malými výnimkami, keď cesty viedli ostrovčekmi lesov. Tam hore väčšinou smrekových. Najskôr som si ale ešte na chvíľu užil panorámy smerom na juhovýchod k Málincu a na východ, kde na obzore dominuje nad vodnou nádržou Jasenina (995 m):

Za horizontom sa mi prvý raz ukázala Poľana, ešte s poriadne huňatou čapicou, ale tá už redla. Pridal som sa zase na kúsku ku trase Hriňovskej stovky a o chvíľu som už hľadal obchádzku hromady napílenej guľatiny a totálne rozbahnenej cesty okolo nej. Ešte že sa dala komfortne obísť po lúke. Ciest tam je dosť, na tej „náhornej planine“. Predtým ale ešte jediný úsek na tomto výlete, kde značka vedie nie po ceste, ale po úzkom a nie veľmi zreteľnom chodníku dole zarastajúcim pasienkom. Krátka, ale príjemná výnimka z pravidla. Vpredu na obzore dominuje bochníku podobné Bykovo (1110 m):

Ďalej dole lúkami ku Smolnému potoku a hore lesom smer Detvianska Huta – Nový svet. A na dlhšie po asfaltkách kadejakej, zväčša takej „gravelovo pozitívnej“ kvality. Čiže po rozpadnutých. Ale autobus tade chodí. Ktovie ako v zime, keď poriadne sneží a fučí - ale jazdiť sa musí, tu žijú ľudia trvalo. A sneh predsa pekne zarovná tie jamy, no nie? Výhľady ďaleké, ale ako som sa otočil na západ, klesajúce slnko stále viac pichalo do očí. Takže lepšie fotky smerom dozadu, ako táto spod Rubísk, do diaľok ponad Detviansku Hutu:

To už som kluskal (žeby nuda nebola, aj že už som musel, vlak nepočká) po cyklotrase cez Rubiská, cesta je aj chotárnou hranicou Detvianskej Huty a Látok. Na križovatke Vrchdobroč – city som sa posledný raz prilepil, tentokrát v protismere, ku trase H100 - a Poľana predo mnou pózovala zo všetkých síl, až kým som znovu nezatočil na západ a nevliezol do lesa pred Košútkou.

Vleky na Košútke som ani nevidel, značka ich obchádza poza les. To už som bol na zelenej cyklotrase (5664), zase prevažne cez lúky sa kľukatiacej. Chvíľu ešte hore – dole, potom zlom a dlhé, finálne (takmer) klesanie do cieľa. Vpredu Rohy, zavadzajúce vo Zvolenskej kotline, potom kľukatenie pomedzi stále hustejšie porozhadzované domčeky. V Paučíkove keď som sa vynoril na asfalt, myslel som, že definitívne, ale nie. Kostolík na návrší nad cestou o kus nižšie bol pekne nasvietenou dominantou okolia, potom zošup na križovatku Ivanišovo. Tam som si to poobzeral, tam sa chcem na žiletke prebehnúť na jar.

Potom ešte taká menšia, čvachtavá cezpoľná zababrávačka cez posledný brdok. A dole do Kriváňa ako inak – optimisticky znovu popri cintoríne. Už len bolo treba pohľadať skratku cez cestu a koľaje, aby som nemusel na stanicu popri hlavnej. Ale tu aj tých skratiek je, kadejakých. Načasovanie mi vyšlo, vlak som predstihol o 10 minút a ani nemeškal, tak mi ani zima nestihla začať byť. Na parádu :-)

Rišo Pouš