Varšavské parky

Hlavné mesto Poľska je poriadne rušná metropola, takže kto v nej chce nájsť ticho a pokoj, zalezie do niektorého z množstva parkov. Nedajú sa tu samozrejme spomenúť všetky, ale snažil som sa „obehnúť“ taký akože okruh okolo najznámejších pamiatok a turistických cieľov starého mesta a jeho širšieho okolia na ľavom brehu Wisly. Na ten pravý možno niekedy nabudúce... Niektoré známe parky tiež patria medzi samostatné ciele záujmu turistov, iné sú skromnejšie navštevované najmä domácimi, takže pokojnejšie. Nasledujúce tipy sú asi najlepšie pre tých, ktorí prídu do mesta vlakom na hlavnú stanicu – odtiaľ sa odrazíme, tam okruh začneme aj ukončíme. Ukazovateľom smeru a najvýraznejšou dominantou na obzore pri pohľade z ktoréhokoľvek zo spomínaných parkov budú ligotavé mrakodrapy varšavského downtownu, na okraji ktorého hlavná stanica leží. Takže vyrážame na juh a pôjdeme proti smeru hodinových ručičiek:

Ozaj len pár metrov na juh od stanice, okolo ulice Emilii Plater, medzi jedným z divadiel (ktorých je v okolí viac) a veľkým kostolom, sa rozkladajú zvyšky Ogródu Pomologicznego - ovocného sadu, ktorý mal až 10 hektárov a plnil aj funkciu parku už v 19. storočí. Sad však bol postupne zastavaný a jeho zvyšok bol zničený počas Varšavského povstania. Dnes sú tu na voľných plochách husté, dospelé stromy, poskytujúce príjemný tieň a pokoj - poriadny protiklad totálne zabetónovaného a hlučného okolia stanice.

Kampus Politechniki Warszawskiej je ešte o kúsok južnejšie a je to síce oplotený, ale voľne prístupný park medzi mohutnými, starými univerzitnými budovami, kde to dýcha vedou, vzdelanosťou, históriou, ale aj inováciami. Napríklad lavičky nesú tabuľky s menami významných profesorov. Všadeprítomné sú tu (ako v celom meste) pripomienky 2. svetovej vojny, Varšavského povstania a holokaustu.

Ešte trochu ďalej na juh je Pole Mokotowskie, čo je jeden z najväčších, ale aj najmladších mestských parkov, postupne budovaných od 70. rokov 20. str. Predtým tu bolo letisko, priemysel, dostihová dráha a tak... Dnešnou špecialitou je veľa „ekovýchovných“ prvkov. Park je rozdelený na dve časti širokou mestskou radiálou a budovami národnej knižnice pri nej. Nevyhnutnosťou je aj tu mnoho pomníkov a pamätníkov – ten najvyšší, venovaný poľskej kavalérii, je na severovýchodnom vstupe do parku.

Stočíme to na východ, cez sídlisko a potom pomedzi vládne budovy sa rýchlo dostaneme k asi najznámejšiemu varšavskému parku. Łazienki Królewskie zaujmú najmä históriou a kráľovským kúpeľným luxusom. Jazierka, zámočky, sochy, napodobeniny antickej architektúry... A neskutočne veľa turistov. Západný vstup stráži socha maršalka J. Pilsudského, široký chodník odtiaľ klesá - z vysokej riečnej terasy (na ktorej stojí celé staré mesto) na nivné roviny okolo Wisly.

Najsevernejšia časť parku (pod Ujazdowským zámkom) je menej bombastická, miestami trochu zanedbaná. Je tam ale veľa športovísk, aj kaviareň pripomínajúca nápismi na oknách výkony poľských olympionikov. Z terás pod zámkom je ponad vodný kanál priehľad až k rieke.

Pokračujem na sever až severozápad paralelne s tokom Wisly. V podstate po tej terénnej hrane, ktorej strmý svah padá od „zadných traktov“ významných budov a inštitúcií (Sejm, národné múzeum, palác Zamoyských, Chopinov inštitút, Varšavská univerzita) dole na východ, na roviny pri rieke. Je to takmer súvislý pás menších parkov, ktoré sú pomenované po významných Poliakoch a oddelené od seba vlastne len jednotlivými ulicami. Ešte aj jednotlivé aleje v parkoch nesú mená známych osobností. Každý park je trochu iný – reliéfom, infraštruktúrou aj skladbou zelene a vodných prvkov.

Horný okraj parku Kazimierzowskiego sa opiera o plot starého univerzitného kampusu. Vedie popri ňom zaujímavý, úzky chodník, len škoda toho množstva odpadkov a sprejerských výčinov na múroch, ktoré inak znovu odkazujú na dramatické vojnové udalosti. Na severnom okraji parku sa spúšťam dole a cez Skwer S. Jankowskiego (čo je ďalší park, a nie námestie, napriek názvu) sa pomaly prepracúvam k unikátu, aký sa nedá nájsť len tak hocikde.

Tým unikátom je park PRI, ale najmä NA univerzitnej knižnici. Supermoderná strešná záhrada ako vystrihnutá z dokumentu o udržateľnej architektúre plynulo nadväzuje na tradičnejší „pozemný“ park. Aj vo vnútri budovy je zelene a svetla veľa – najmä popínavé rastliny sa šplhajú po stĺpoch a stenách. Vonku všade ľudia piknikujú, polihujú, korzujú a zo zelenej strechy sú parádne výhľady.

Cez (alebo pomedzi, ako je komu lepšie) ďalšie dva malé parkové „skwery“ a cez úzke uličky Mariensztatu je to od knižnice len na skok do skvostu záhradnej architektúry pod kráľovským zámkom (posledný raz smer sever). Ogrody Zamkowe, to je čisté baroko – prísna geometria, trávniky na ježka, veľa kvetov, fontánky, málo tieňa, veľa turistov. Aj sem vstup voľný a po trávnikoch rozložené deky. Deti sa vyšantia aj v zelených bludiskách.

Mením smer, točím konečne na západ a cez preplnené uličky starého mesta mierim na námestie pred modernou, monumentálnou budovou najvyššieho súdu, Na druhej strane námestia je historický palác rodiny Krasińskich a za ním Ogród Krasińskich – veľký, pôvodne barokový park, typický pre staré šľachtické sídla. Nejaké geometrické prvky sú tam stále, ale dominuje voľnokrajinárska štruktúra s množstvom starých stromov. Veľa tieňa a jazierka so zaujímavou, ostro zelenou vodou vďaka vodným rastlinám.

Podobne je na tom Ogród Saski – len pár blokov smerom na juh, susedí s viacerými významnými divadlami, aj s národným divadlom a operou. Sú tam časti húštinovitejšie v severnej časti aj poriadne vypipľané v tej južnej. Veľa sôch a hustá, geometrická sieť chodníkov, veľká fontána ako dominanta centrálnej osi parku s kvetinovými záhonmi a priehľadom od námestia J. Piłsudského po palác rodiny Lubomirskich. Južnému východu z parku dominuje panoráma mrakodrapov a len slabých 300 m na juh je zastávka metra na križovaní jeho dvoch hlavných liniek.

Spomenutý vchod do metra je zároveň na sv okraji posledného parku, Świętokrzyskego, ktorým musí prejsť asi každý, kto sa odtiaľto (alebo zo starého mesta) potrebuje dostať na hlavnú stanicu (ani nie 10 minút peši). Park je súčasťou pásu zelených plôch, obkolesujúcich obrovskú, monumentálnu a doteraz kontroverzne vnímanú budovu Paláca kultúry a vedy (do r. 2021 najvyššia budova Poľska). V parku dominuje centrálna fontána, zaujímavo tvarované sedadlá a ležadlá, ale najmä piknikové a pingpongové stoly, kde to mladí poriadne roztáčajú.

Takže sme uzavreli náš okruh. Bolo by to reálne ozaj na celý deň pešovania, ale oplatí sa to. Tie parky sú ozaj oázami ticha v superrušnom jadre veľkomesta (ak nepočítam davy turistov v tých najvychytenejších), a najmä sa dá tým tichom a v tieni aj celkom súvislo preštrikovať mestom medzi jednotlivými pamiatkami, ktorých je tam neúrekom. Samozrejme, väčšina z historických budov bola nanovo postavená po vojne, ktorá bola pre mesto totálne devastačná, ale Varšava je ozaj bombastická. A na záver: ako sa najlepšie medzi parkami a aj inde po meste pohybovať? Je to jednoduché - elektrokolobežiek alebo zdieľaných bicyklov parkuje všade dostatok, užite si to!

Rišo Pouš