Tri krátke MTB túry na ráno pred kúpaním v okolí Klenovice (Chorvátsko)

              Letná dovolenka pri mori s rodinou predstavuje pre mňa predovšetkým leňošenie na pláži, kúpanie a po večeroch nejaké to pivečko. Keď je však človek aj mtb nadšenec a rád sa pozrie zblízka na hory, ktoré obzerá z nafukovačky z hladiny, tak bajk patrí k plavkám a sandálom k povinnej výbave, ktorú je nutné zobrať so sebou.

               Keďže však sa stále jedná o rodinné dovolenky a na krasových pláňach býva v pokročilú dennú hodinu pekelná horúčava, ideálnym časom na výjazd sú ranné hodiny a keďže sa chce toho cez deň postíhať veľa, tak čas výjazdu je okolo dvoch hodín. Ideálne teda medzi 7:00 – 10:00 hod.

               Tak sme sa napokon po dvoch rokoch konečne znova vybrali k moru a naša voľba padla na kemp v malej dedinke Klenovica neďaleko mestečka Novi Vinodolski. Kým moje dievčatá týždne pred odchodom riešili aká bude vhodná farba plaviek, trička alebo šiltovky, moje plánovanie bolo cez Mapy.cz a Google fotky. Túry mali spĺňať parametre, ktoré som už uvádzal. Dĺžka a prevýšenie tentoraz neboli hlavným ukazovateľom, ale predpokladaný čas trvania. Napokon mi z plánovania vyšli tri túry, počas ktorých som mal vidieť tie pekné časti blízkeho pobrežia. Aj takéto plánovanie však malo menšie zmeny, keďže terén bol miestami ťažší ako som očakával, alebo boli v pohľade na panorámu pobrežia zaujímavejšie body, ako pripadali pri plánovaní z mapy.

1.      Na Gradinu 25 km/687 m

Gradina je zrúcanina starého hradu na výraznom vrcholku v prednej časti pohoria v nadmorskej výške 380 m. Je krásne viditeľná priamo z pláže, vedľa nej sa nachádza aj rovnomenná vyhliadka.

Vyrážam teda niečo po siedmej ráno z kempu. Betónovým chodníčkom popri prázdnej pláži prejdem na malé námestíčko s prístavom a začína stúpanie do svahu medzi apartmánmi. Príkro hore, ako všetky stúpania, ktoré tu sú. Štandardný priemer 10%. Cestou č.5109 sa dostanem pod Jadranskú magistrálu. Tá je bez krajnice, preplnená snáď v každú dennú alebo nočnú hodinu, tak ísť ňou mi príde ako samovražda, takže chcem vyskúšať chodníček zakreslený na mape, ktorý by ju mal podchádzať. A je to tak. Vstupu naň však pri poslednom obývanom dome zabraňuje uzavretá rampa so zákazovou značkou. Keďže za ňou však je chodník zreteľne vyšliapaný, tak ako desiatky ľudí predomnou zákaz odignorujem a jemným klesaním úzkym chodníčkom zídem späť k hladine. Odtiaľ znova hore na úroveň magistrály. A potom, že odkiaľ sa naberie toľko výškových metrov.

Štrkovou cestou znova nasleduje klesanie a znova stúpanie k osade Povile. Odtiaľ dobrými asfaltkami v zástavbe so sklonom atakujúcim 17% smer Gradina po Vodovodnej ulici. Po pár serpentínach sa asfalt končí a zo mňa tečie ako z koňa, keďže som chcel aj nejaké tempo udržať. Zároveň s koncom asfaltky prichádza aj začiatok nejakej stavby ako vodovod alebo plynovod alebo neviem čo, ale proste predomnou je vykopaný hlboký a široký kanál tiahnuci sa popri ceste, kadiaľ mám v pláne ísť, pri ňom naštartovaný bager, vedľa neho pracovník, ktorý mi dôrazným pohybom ruky ukáže, že tu sa má moja cesta skončiť a mám sa otočiť a vyšliapať si to znova od hladiny mora normálnou cestou po asfaltke. A to už som takmer v polovici kopca. Pozriem naňho, napijem sa, on mi kývne, že nech počkám, kývne na bagristu, ten mi posunie obrovskú lyžicu, že mám do nej dať bicykel a vliezť si tam, že ma prehodí cez tú jamu. Nakoniec mu však bajk nejak podávam, pomôže mi ho preniesť, jamu preskočím a ukazujú mi, že môžem pokračovať.

Chvíľku akože rovinka a hneď sa ide do stúpania po prašnej mäkkej ceste s voľným štrkom, ktorý prešmykuje pri každom zábere. Miestami aj na prevode 34/52 je čo robiť. Cesta sa postupne mení na chodníček, pred páliacim slnkom sa skrývam do borovicového lesíka. Takmer na každej odbočke kontrolujem mapu v mobile, aj tak idem chvíľu zle a musím sa vrátiť. Nakoniec však prídem k asfaltke na Ledenice, kde už sú navádzacie tabuľky na vyhliadku. Stupák znova ako sviňa, ale asfaltový až k zrúcanine, odtiaľ okolo cintorína po štrkovom chodníčku ešte trocha hore a som na vyhliadke.

Podomnou je celá moja prístupová cesta, trocha ďalej náš kemp, nádherné útesy ostrova Krk. Dávam gél a ionťák. Celonočné šoférovanie a prebdený deň sú predsa len poznať. Pár fotiek a zjazdujem na Ledenice.

Tu chvíľu medzi zástavbou. Je to len necelých 10 km od pláží ale výzor osady je úplne iný. Žiadne apartmány, žiadne autá s cudzokrajnými značkami, iba normálny chorvátsky vidiek. Za posledným domom asfalt mizne, začína zvlnená štrková cesta medzi borovicami, takmer bez výhľadov. Asi v polovičke je odbočka k horskej chate Vinište. Úzky chodník mierne do kopca končí po pár minutách pri bráničke. Okenice sú otvorené, bránička zatvorená, vyzerá to, že tam momentálne nik nie je, takže sa otáčam, vraciam na svoju pôvodnú cestu a pokračujem smer Drinak. Cestou je ešte vidieť niekoľko rozpadnutých domov a kamenných múrov, ktoré si postupne berie les. Kedysi to tu muselo vcelku žiť.

V Drinaku sa napojím na asfaltku a cez Krmpote zjazdujem dole k pobrežiu. Cestou sa ešte zastavím na vyhliadke Kuk. A potom už len dole do kempu. Manželka už je hore, deti ešte spia, presne takto som si svoje ranné odchody predstavoval.

2.      Na Orupalj 26 km/716 m

Počas leňošenia na pláži si všímam výrazný holý kopec s vysielačom na hrebeni ďalej za Gradinou. Podľa mapy by to mal byť Orupalj. Na jeho vrchol vedie úzka asfaltka z planiny medzi,  nazvime to, druhým a tretím hrebeňom od pobrežia. Takže je rozhodnuté, kam sa ide zajtra ráno. A plány? Sú predsa od toho, aby sa menili.

Aj keď Orupalj je skôr na strane Gradiny, rozhodnem sa ísť hore z druhej strany a to po asfaltke cez Krmpote, ktorou som zjazdoval do kempu. Stúpanie je plynulé, ale prudké. Aj keď je to asfaltka, tak nie je vôbec nudná, keďže vedie miestami v zárezoch v skalách, ktoré sú len veľmi nahrubo opracované a vlastne stále z nich vypadávajú kamene. Asi pol kilometra nad Drinakom, popod vrch Kita je výrazná odbočka vľavo, kde sa asfalt po pár metroch končí a pokračuje štrkovou cestou. Za Kitou odbáčam vpravo a naozaj prudkým kamenistým výšľapom sa chcem dostať na planinu, ktorá je z druhej strany Kity. Dnes chcem ísť po výhľadoch. Kamene sú naozaj ostré a v duchu ďakujem za náhodu, že som bol donútený kvôli defektu v predchádzajúcom týždni nahodiť namiesto ľahších pretekových plášťov tieto s vystužením Hardskin od patky k patke. Komfort síce nie je taký, ako na plášťoch s jemnejšou gumou, ale tu ide o výdrž.

Po prudkom stúpaní sa dostávam na rozbitú úzku asfaltku, stúpanie je však ešte strmšie. Prichádzam na planinu neďaleko Podmelniku. Dá sa sem dostať aj asfaltkou z hlavnej cesty, ale chcel som, čo najviac ísť mimo neho. Planina je úžasná. Osamotené skaly, len menšie kríky, z jednej strany výhľad na more a ostrov Krk, z druhej ďalšie a ďalšie hrebene, každý znova vyšší a vyšší. A kone. Planina je plná navoľno sa pasúcich koní. Žiadne ploty, ohrady, nič.

Odpájam sa z asfaltu odbočením doľava, smer Smolčici. Štrková cesta s vykúkajúcimi ostrými kameňmi vyžaduje pozornosť, keďže má klesavý charakter. Prichádzam do osady Stilini, Smolčici. Sú tu kone, kozy, ovce, všetko navoľno. Treba si dávať pozor, ak náhodou kôň vyskočí z kríkov, aby neprišlo k zrážke. Za druhou dedinkou je odbočka na Orupalj. Chvíľu štrkom, neskôr asfalt. Uzučká cesta strmo hore bez krajnice, bez zábradlia, pekne okolo celého vŕšku. To, že tu nie je žiadne zábradlie, ešte umocňuje výhľad. Už nie je vidieť iba Krk, ale spoza neho vykúka aj ostrov Cres. Hlboko podomnou sa krčí včerajšia Gradina. Pár fotiek a zjazd dole. Nevraciam sa až do osady, ale ako sa končí asfaltka, tak zatáčam po štrku doprava popod vrch. Na ďalšej križovatke sa mi nechce maturovať s ďalšími lesnými cestami, tak tentokrát to najkratšou cestou točím do Bateru a istotou asfaltky klesám až na Ledenice, kde sa už známou cestou vymotám medzi domami a idem smer Vinište. Nepokračujem však, ako včera, ale pri najbližšej príležitosti, klesám dole k Jadranskej magistrále a okolo Žrnovnice už po známom chodníčku v zákaze prídem do Klenovice.

3.      Vyhliadka Sviba 28 km/838 m

Tretí deň je načase pozrieť aj nejaké miestne atrakcie, ktoré ukazoval Google. Rozmýšľal som aj nad najvyšším hrebeňom s výškou už nad 1000 metrov, ale každým dňom viac a viac páliace slnko znižuje moju kvótu iba na 809 m.n.m. Cieľom má byť miesto nazvané Nebeski Labirinti a keď sa podarí prejsť, keďže mapa žiadnu cestu nezobrazuje, tak aj vyhliadka Sviba.

Dnes to bude teda takmer čistá asfaltérčina. Útechou však môže byť to, že na cca 11 km sa nastúpa okolo 750 výškových metrov a začína sa prakticky z nuly. Po Drinak a následnú odbočku pod Kitou je cesta známa. Ďalej sa však točí a stúpa, na cestnom bicykli to musí byť skutočná výzva až úplne hore.

Po asi 11. km ma značka upozorňuje, že k labyrintom alebo vyhliadke mám zatočiť vľavo. Po cca 600 m sa musím rozhodnúť, či chcem ísť k labyrintom alebo na vyhliadku. Vyberám si labyrinty. Cesta sa točí lesom, miestami okolo zatvorených domov. Nakoniec sa asfalt končí, otvára sa planina a na nej sa nachádza niekoľko kamenných labyrintov vytvorených z kameňov, pripomínajúcich skôr špirály. Prechádzam okolo nich. Pri poslednom pozerám do mapy. Asfaltka na Svibu by mala byť asi pol kilometra podomnou. Cesta pokračuje ešte pár metrov, mení sa na chodník a aj ten postupne zaniká. Všade už iba tráva, vykúkajúce skalky a kríky. Schádzam z bajku a tlačím. Zároveň dávam pozor, aby som nevyplašil alebo nestúpil na nejakého vyhrievajúceho sa plaza. Smer mám však dobrý, tak som onedlho na asfaltke a otočkou doľava smerujem k vyhliadke Sviba pod rovnomenným vrchom. Výhľady odtiaľ sú fascinujúce. Gradina už nie je prakticky vidieť a včerajší Orupalj je zrazu iba malý bezvýznamný kopec stratený v hrebení podomnou. Po chvíli pokračujem k hlavnej ceste, stretávam konečne aj nejakých iných cyklistov, prvých za tri dni. Po napojení ma čaká 11 km zjazd do kempu. Prichádzam, žena pije kávu, deti ešte spia. Tak to má byť. Na rodinnej dovolenke má byť predsa čas strávený s rodinou.

Lukáš Jureňa