Tri dni v Sliezskych Beskydoch: v piatok z Návsí na Orlowu

Sliezske Beskydy sú taký „horský ostrov“ v mori viacerých pohraničných Beskýd na našej severnej hranici. Ležia presne na sever od Čadce, menšia západná časť patrí Českej republike, väčšia východná Poľsku. Väčšinu ich rozlohy zaberá „Park Krajobrazowy“, ktorý chráni hodnoty spoluvytvorené prírodou a ľudským hospodárením. Pretože tu dominuje pestrá krajina samôt a malých horských hospodárstiev, ktoré tu zakladali už v stredoveku Valasi, premieňajúc kompaktné lesy na strakatú mozaiku lúk, pasienkov, políčok... A aj tých lesov je tu samozrejme ešte dosť.

Náhodou som sa votrel do partie, ktorá tam plánovala stráviť „ľahkou turistikou na ťažko“ predĺžený víkend v strede septembra – aj týmto im ešte raz ďakujem, že ma strpeli. Aj keď nás pôvodne vraj malo byť viac, nakoniec sme sa v piatok ráno na vrútockej stanici nazbierali len tri kusy, takže to bola taká komorná akcia, ale s jasným plánom trasy a nejasne odhadnutými miestami, kde asi prespíme. Príjemné, pohodové, pomalé, zväčša slnečné putovanie – a o tom to ďalej bude. Dnes teda takto:

Začali sme po deviatej na stanici v Návsí a začali sa štverať na prvý hrebeň, ktorý dominuje českej časti pohoria. Na Filipku (771 m) vedie žltá a žlté sú len také spojky, ale našťastie toto bola príjemná cesta zachovanými lesmi, nie nejaká rozbitá zvážnica. Najskôr nové domy, potom nejaké rodinné farmy, teplota poriadne stúpala, ale tieň lesa to zachraňoval a najmä: začali černicové hody, ktoré skončili v podstate až v nedeľu. Cestou zaujímavá prírodná pamiatka Filipka – také zarastajúce pastevné lesy s borievkami a solitérmi starých stromov. Stúpanie plynulé, len občas pristrmilo. Hore altánok a smerovník, ktorý nás nasmeroval na východ, na česko-poľskú hranicu.

Aby sme nemuseli moc z kopca a do kopca, tak cez Čupel, Konihlavu a traverzom popod Velký Stožek sme obišli dolinu riečky Hluchová z juhu a vynorili sme sa na susednom „hrebeni“ pod Malým Stožkom, na poľských lazoch, kde vidieť, že sa tam oveľa viac tradične hospodári ako u nás. Pod nohami teda najmä široké lesné a lúčne cesty, v sklonoch často vystlané nepríjemnými voľnými kameňmi (produkt miestnej špecifickej flyšovej geológie), ale práve ten traverz popod Velký Stožek bol výnimkou – úzky chodníček divokým, skoro až pralesovitým lesom, veľmi pekný.

Pozvaním do chaty Cieślarówka sme pohrdli (aj tak nevyzerala moc otvorene), na obed sme si našli kúsok nad ňou vhodne pohodené polená s výhľadom nazad na Malý Stožek. Bolo treba odľahčovať vlastné zdroje a batohy. Spoločnosť nám robili jašteričky a lúčne kobylky, teda okrem lúčnych oviec a „krowiek“.

Cesta po hranici cez Česlar (921 m), Velký Sošov (886 m) a Malý Sošov (763 m) ubiehala veselo, plynulo, s výhľadmi cez odlesnené časti krajiny najmä na poľský východ, do doliny Wisly a na kopce za ňou. Okolo pribúdalo znakov miestneho intenzívneho cestovného ruchu, ani sme sa nedivili odpadkovým košom, priviazaným o stromy a stĺpy. Ale pre Poliakov pracovný deň, neboli chodníky preplnené a so slnkom za chrbtom sa dobre obzeralo.

Pri zostupe do Beskydského sedla sa čoraz viac pred nami dvíhal hlavný cieľ dňa – mohutný masív zalesnenej Veľkej Čantoryje (995 m) s vyhliadkovou vežou na vrchole. Strmý a dlhý výšľap po kamenistej ceste je tu celkom výživný, ale v tieni a pomaličky sa dalo. Hore odmena v podobe kofoly a poctivého českého pivečka (obe inak ponúkali aj v podnikoch na poľskej strane), vetríka sušiaceho prepotené chrbty a panoramatických výhľadov z veže, za 50 Kč na osobu.

Nasledoval predlhý a miestami poriadne prudký zostup až dole k Wisle – po červenej čiare Glównego Szlaku Beskidzkiego. Najprv k hornej stanici lanovky, a potom po zjazdovke a lesom popri nej. Kolená dostali zabrať, ale panorámy stáli za to. Aj sme tipovali, kde budeme asi zajtra, lebo cieľom bol samozrejme protiľahlý hrebeň.

Schyľovalo sa k tej časti dňa, keď už bolo vhodné obzerať sa po bivaku a najlepšie po takom, kde je mäkká a suchá tráva pod stromami. Takže po dávke civilizačného hukotu dole medzi domami sme začali stúpať po zelenej značke na poľanu Orlowa. Lesmi aj cez lúky popri samotách. Intuícia šéfky zájazdu nesklamala: priamo hore, keď sme z lesa vyšli na križovatku ciest na Orlowej, stáli pod smerovníkom a božou mukou lavičky drevené, dokonca aj stolík plechový, a pár metrov odtiaľ čistinka pod starými bukmi, trávou vystlaná. Čo viac si priať?

O ôsmej už sme nakŕmení a akože aj umytí spokojne ležali, vychutnávajúc šum vetra v korunách, dozvuky dňa z doliny a občasné zvuky z blízkych farmičiek. Noc mala byť jasná, hviezd plné nebo, akurát ten nadržaný jeleň nemusel začať ručať o desiatej ako najatý. Našťastie mu nejaký ďalší začal odpovedať z väčšej diaľky a ten náš si to s ním odišiel vybaviť asi osobne, lebo ten kravál začal po vari dvoch hodinách konečne slabnúť. Takže konečne nastal čas snívať o prežitých 24 kilometroch, 1400 nastúpaných metroch a šiestich hodinách pohodových zážitkov (gpx je hore). Zajtra to bude zase krajinársky trochu iné.

Rišo Pouš