Tour de Malá Fatra

Tento okruh často nejazdím, lebo je tam veľa hlavných ciest a aj cez víkendy (keď mám jedine čas na dlhšie výlety) intenzívna premávka a často biedne krajnice. Ale! Akurát sa bežala Strečnianska mašľa a som tam mal ísť čosi pobehať a zreportovať. Aj som bol už doma ráno nachystaný, ale potom som pozrel predpoveď na víkend... A rýchlo som vymenil „outfit“. Lebo na sobotu hlásili hic a na nedeľu dažde. Kašľať na behanie, na žiletke som poriadne nesedel už dva týždne. Tak že sa do Strečna pôjdem aspoň pozrieť. No ale z Turca priamo popri Váhu teda nie, to je furt o život, aj keď po rekonštrukcii cesty už je tam vraj krajnica použiteľnejšia. A treba niečo aj najazdiť, takže okľukou cez Kraľovany a Terchovú. A nazad, aby bola zmena, Rajeckou dolinou, cez Fačkovské a Vríčanské sedlo. Takže ozaj okruh komplet okolo Malej Fatry, asi 170 km, ideál na sobotu. Niektoré rušnejšie úseky sa tam našťastie dajú obabrať bokom, takže takto nejako (gpx je hore):

Hneď z Vrútok som švihol do Sučian po tichej a veľmi príjemnej bočnej cez Lipovec a Kľačany, popri „jazere Ontário“. Až za Turany tiež pokoj, lebo všetci cezpoľní valia po diaľnici. Potom klasický hukot až do Kraľovian, ale tu je (na rozdiel od Strečnianskej úžiny) krajnica štedrá a asfalt hladký. Ale je to krátke a aj tu sa to dá čiastočne obísť cez Ratkovo, Šútovo a samotné Kraľovany. Využil som poslednú možnosť a cestou cez najjužnejšiu oravskú dedinu vychutnal panorámu Šípu:

Do Párnice cesta už užšia a krajnica síce takmer neexistuje, ale zas menšia premávka a chládoček popri Orave (lebo hic ozaj silnel už zrána). Na spestrenie pár preskokov cez koľaje oravskej strely, ale už sú tie priecestia gumené, komfortné aj pre žiletku. Kamióny na hlavnom ťahu do Poľska našťastie v sobotu ráno neotravujú moc, dala sa jazda vychutnať aj tam:

Ešte krajšia, užšia a bezkrajnicovejšia je cesta do Zázrivej, ešte krajšie panorámy (Osnica a Rozsutec a tak) na nej, najmä na začiatku, potom dolina hlboká a miestami aj kľukatá, mierne stúpajúca. Našťastie rekonštrukcie cesty už skončili, semafory sa odsťahovali (do Rajeckej doliny, ako som zistil neskôr). A chládoček a šumiace stromy ešte príjemnejšie, plus zvyšky vlhkosti po nedávnych dažďoch, vo vzduchu aj na ceste.

Ako sa začalo okolo cesty zľudovievať drevenicami, začali rozvoniavať syrové korbáčiky – to sa blížila Zázrivá a s ňou odbočka do prvého poriadneho stúpania. Tam už (ako tradične) premávka hustla – víkendová, čiže najmä autoturistická.

Ako 12% hore, tak 12% aj dole, do Terchovej, s panorámou Malého Rozsutca vľavo a s výhľadom do celej doliny Varínky vpredu. V „Terchova-city“ frmol, ale stále nie až taký ako cez prázdniny. Aj tam už sú najhoršie úseky cesty poopravované, tak som nemusel príliš striehnuť na výtlky pod kolesami.

Vlnkovitá a večne frekventovaná cesta do Varína sa už čiastočne dá obabrať po cyklotrase, ale s vedomím ešte väčšej plnky na nej som túto možnosť radšej vynechal. Nebolo to až také zlé, stále viac áut ešte len smerovalo za zážitkami, teda v protismere. Ale aj tak, jednoznačne najrušnejší úsek celého okruhu.

Vo Varíne som si užil krátky úsek „pavé“ a o chvíľu už som stál v cyklozápche na lavičke cez Váh. Keď sa uvoľnila, cvakol som si dôkaz s kompou a hradom a zašiel som provokovať do cieľa Mašle. Niektoré známe ultrášske tváre myslím, že mali problém ma spoznať na prvý raz, úplne inak maskovaného, ako sú zvyknutí, hehe...

Úsek do Žiliny po prestávočke som ale už obabral po cyklotrase – popri vodnom diele. Hore na hlavnej je to pre cyklistu mordor nevídaný, už aby ten tunel dorobili. Popri vode raj, príjemne v tieni – až na pár úsekov „vráskavého“ asfaltu a niekoľkých slizkých zákrut, kde treba dať pozor na náklony. Jasné, že množstvo ľudí bližšie k mestu pribudlo, ale nič tragické, žiadne zápchy.

Cez Rosinu a Višňové je to taký stále neveľmi stúpajúci, no pomalý úsek - človek nevie, či dať malú, či nechať veľkú pílu. Po širokej ceste medzi domami, bez tieňa a so slnkom už priamo spredu, v neveľkej rýchlosti, no nič moc. Také menšie nekonečno. S výhľadom na dramaticky bralnatý Hoblík som vo Višňovom zatočil poza kostol konečne doprava, do strmšieho záveru stúpania popri kupku a popod diaľnicu.

Hore sa samozrejme otvorila panoráma Rajeckej doliny, rámovanej Lúčanskou Fatrou a Súľovskými vrchmi. Zjazd cez Turie bol rýchly, rušný úsek do Poluvsia krátky. Lebo ďalej som na hlavnej trpieť nemienil, začal som kopírovať zimný výjazd (tento) obchádzkou cez Stránske, Konskú a Kamennú Porubu. Škoda, že z Ďurčinej do Lesnej je taký tragický (už ani nie) asfalt. Tak som to stočil do Rajca, aj tak sa mi už začali slinky zbierať. Predtým ale známe a tradičné fotomiesto, to sa nedalo len tak prebehnúť:

Zohnať v Rajci kofolu – nemožné! Alebo som zle hľadal, tak musela stačiť zmrzlina. Ale prestávočka dobre padla, lebo akurát padla stovka na displeji, tak si telo zaslúžilo, trochu polebediť v tieni na námestí. Akurát som to námestie predtým dvakrát obehol.

Cesta ďalej, to boli dve veci: jednak nedať si v Rajeckej doline kofču je hriech, tak som sa intenzívne obzeral po nejakom prícestnom výčape. Jednak tie (spod Zázrivej určite presťahované) semafory mi zariadili celkom výživný intervalový tréning. Lebo použiteľná časť cesty úzka, tak aby som nezavadzal, alebo to vôbec stihol. Lebo opravované úseky sú fajne dlhé. Rútil som sa v ústrety dvom tunajším dominantám (Kľaku a fabrike na kofolu) a výčap nikde!

Ale predsa! Posledná možnosť bola vo Fačkove a tam - hneď pri ceste, a za dve éčka aj s horalkou, tomu sa povie cena! Nie ako to o tretinu drahšie zderstvo v Strečne na stanici (samozrejme bez horalky). To som potreboval, aj ten tieň pod slnečníkom na terase, toto ma potom úspešne vynieslo do Fačkovského sedla!

Takže znovu lepšie cesty, aj premávka je nad Rajcom už tradične menšia a teraz ma len občas vďaka tým semaforom predbehla krátka kolóna – a za ňou pokoj. Prudký úsek stúpania na Fačkovské sedlo je z tejto severnej strany kratší, v podstate asi len dva kiláky, a našťastie vedie takmer výlučne v tieni. Užil som si to s malým odstupom niekoľkých dní už druhý raz, aj ten deravý podklad a tie zvyšky posypu zo zimy. Strmina začína tam, kde zľava naplno zapózuje pán Kľak a cesta sa stratí v tme lesa:

Potom na druhú stranu je to v zjazde dlhšie a zbesilé – a práve tam treba dávať pozor, lebo cesta síce lepšia, ale strieda sa svetlo a tieň a v tých tmavých fľakoch striehnu veľmi nepríjemné výtlky. Dá sa tam kvalitne rozbiť. Veľká, modrá tabuľa pri ceste potom signalizuje zmenu potešenia zo zjazdárskeho na plynulo stúpavé, chrtivé:

Známu cestu cez Vríčanské sedlo som tu už vychvaľoval viackrát, tak škoda veľmi písať. Akurát, že tentokrát bola prícestná krčmová miniterasa na hornom konci Kľačna akosi nezvyčajne zaplnená žiletkármi, tiene nad dedinou boli výrazne príjemné a voda z prameňa pod dolnou serpentínou chutila ako manna nebeská, v tom teple. A fúkalo z juhu, príjemne tlačilo do chrbta.

A fúkalo až fučalo aj v doline Vríce, do ktorej som sa preklopil - to sa to fičalo na najťažších prevodoch! Dolina je to veľmi pekná, bajkpozitívna, s hladučkým povrchom. Len na tienistý a rozbitý úvod (asi kilák) bezprostredne pod sedlom si treba dať ešte väčší pozor ako pod Fačkovským sedlom. Potom už užívačka popod hrad Zniev:

Známa panoráma Veľkej Fatry keď sa otvorila od kaplnky za Slovanmi, zas to znamenalo vjazd do rušnejšej a hlučnejšej autocivilizácie, ale ani tam žiadna tragédia, veď víkend. Do Beníc som to potiahol poslušne, ale krátko a rýchlo, lebo z kopca s vetrom, potom som hlavnú ešte posledný raz obabral cez Valču, Trnovo a Trebostovo. Posledné krátke brdky a aj tam sa už črtá nový povrch na tom nedávno sfrézovanom:

Z Trebostova už len dole brehom, cez Turiec a cez mesto domov. Nohy v eufórii hádam ešte z tej fačkovskej kofoly, vetrisko do chrbta, domáce cesty, tak ten záver rýchlo ubehol. No, nakoniec to nebolo až také zlé na tých cestách, aj keď mám radšej tie tichšie. Najintenzívnejšie zážitky boli aj tak vtedy, keď si nejaký miestny čávo potreboval dokázať, že ma na svojom archívnom naftovom offroade dokáže predbehnúť. Som vždy pár sekúnd ani na cestu nevidel cez ten čierny dym – hej, to sú tí milovníci a ochrancovia prírody. Ktovie, kam sa všetci náhlili...

Rišo Pouš