Tour de Kozie chrbty: pokus o únik pred horúčavou

24.08.2022
tour-de-kozie-chrbty-pokus-o-unik-pred-horucavou

Poznáte to... Najlepšie rozhodnutia sú často tie intuitívne, neplánované, okamžité. A tak v piatok ráno nakladám žiletku do vlaku smer Liptovský Mikuláš, aj keď pred hodinou som ešte doma drichmal. Ale keď som po zobudení zbadal v predpovedi možno na dlhší čas posledný pekný deň a klasicky na víkend hlásené upršané počasie, neváhal som. Výhoda ešte aj tá, že počas dovolenky mám pracovný čas flexibilnejší ako obvykle :-) Tak reku máknem cez víkend, teraz idem jazdiť! Ale chce to nie dlhé kopce (lebo v nich by som sa uvaril) a vyššiu nadmorskú výšku. Cieľový priestor môjho pobytu bol jasný veľmi rýchlo, lebo pot ma oblial už pri pohľade na mapu výstrah SHMÚ:

Takže som si doslova za jazdy (vlakom) vymyslel okruh z Mikuláša cez Štrbu do Popradu, odtiaľ cez Hranovnicu do Liptovskej Tepličky a popri Čiernom Váhu nazad - až tam, odkiaľ mi nejaký vhodný vlak domov pôjde. Nakoniec som skončil v Liptovskom Hrádku, dôvod spomeniem nižšie. V podstate som obišiel Kozie chrbty. Takto to celé vyzeralo podľa Stravy:

Teplota v LM síce o pár stupňov príjemnejšia ako u nás doma (a to nie je veľký výškový rozdiel), ale pohľad hore, na bielu oblohu a zákalom rozostrené slnko napovedá, že to bude poriadne horúci deň. Našťastie tesne pred frontom, južný vietor hádam bude dochladzovať... Tak sa premotávam centrom mesta a na jeho konci sa priliepam k bielej krajnici cesty I/18, smer Hrádok. A klasicky líham do predstavcov, nech tento úsek čím skôr opustím. Lebo v mojom smere je síce voľnejšie, ale oproti všetci valia do roboty a čo sa najviac divím, že vidím aj autá, ktoré by som čakal na diaľnici... Za Hrádkom našťastie cesta tíchne.

„Osemnástku“ nakrátko opúšťam až v Hybiach – chcem sa pozrieť, či neprejdem do Východnej po cyklotrase, cez polia. Ale už za družstvom rýchlo zisťujem, že až tak zúfalo nahradiť asfalt šotolinou zatiaľ nepotrebujem, tak nazad. Aspoň vidím, aké majú Hybe pekné, zachované drevenice.

Začínajú kopčeky! Nie dlhé, zato výživné. Hneď pri výjazde z Hýb je super pohľad pomedzi domy priamo dopredu na Kriváň, potom sa otvára stále krajšia panoráma Tatier. Síce trochu zakalená, ale tu je furt čo obzerať. Cestou okolo Východnej si s úškrnom spomínam na dávne časy detstva, keď v tunajších stúpaniach prázdninovo naložená rodinná škodovečka trpela, triasla sa, hriala sa a ledva ťahala :-) Teraz je cesta prázdna, len hukot blízkej diaľnice pripomína túto uponáhľanú dobu.

Až vo Važci sa teda od „osemnástky“ na dlhšie odliepam a valím na Štrbu. Bočná cesta – hneď je asfalt akýsi hladší :-) A výhľady sa rozširujú, lebo poriadne stúpam. Vlastne až na takmer najvyšší bod trasy, na Štrbský prah. Alebo rozhranie Liptova a Spiša (a okresov LM/PP), alebo hlavné slovenské rozvodie (Čierneho a Baltského mora), ako kto chce. Skoro hore je pri ceste symbolický prístrešok a Tatry ako na dlani, samozrejme:

Už začína dobre pripekať, no našťastie aj pofukuje a rýchly zjazd do Štrby výborne dochladzuje motory. A nasleduje jeden z najkrajších dnešných úsekov - do Lučivnej, popri Mlynici, popod aleju starých stromov. Tieň je to, čo mi treba. Z Lučivnej viem, že až do Popradu ide komfortný (žiletkár tým myslí asfaltový) cyklochodník. Trafiť naň z hlavnej žiadny problém, podľa tabúľ. Len za posledným domom ma zase pot oblieva, keď nabehnem na hrubý makadam. Ale to je len kúsok, potom čistá rozkoš dvanásťkilometrová, a zas veľa tieňa a popri vode:

V meste dávam dlhšiu pauzu v príjemnej spoločnosti (Asi trochu úžas, čo tu chcem, že?), prvá dnešná kofča len zasyčí a rozhodujem sa, či to nazad na západ otočím cez Kubachy, alebo zájdem až do Štiavnika. Času dosť, tak vyhráva dlhší obchvat celých Kozích chrbtov. Tak zase na chvíľu po osemnástke: tu za mestom je hlučnejšia, ale v Kišovciach doprava a hneď je pokoj. O chvíľu som na najvýchodnejšom bode dnešnej trasy:

Zároveň opúšťam Podtatranskú kotlinu, slnko ma začína oblizovať zľava a predo mnou sa otvára okrem výhľadu na Kráľovu hoľu až moc otvorená horná časť Hornádskej kotliny:

Juhovýchodný, pomerne silný fičák ma pekne tlačí do chrbta a osviežuje. Fajn, lebo teraz, okolo obeda, už sa mi začínajú aj oči potiť. V stúpaniach medzi dedinami. Okrem toho sa ale nebojím, že hladom umriem, lebo je tu plno starých jabloní a jabĺčka už červenejú. Napravo, cez preliačiny v tom kozľacom chrbte, nakúkajú tatranské štíty v jemnom opare:

Vikartovce sú posledná v rade dedín a opúšťam ju popri rade krásne zachovaných starých sýpok, čím sa exkurzia po miestnej ľudovej architektúre nateraz končí:

Krajina sa radikálne mení, les sa tlačí stále bližšie k ceste, konečne. Lebo vpredu sa dvíhajú čoraz nepríjemnejšie percentá. Našťastie je stúpanie nepravidelné a tie najstrmšie zalamováky sú v tieni.

Prameň Hornádu, hurá! A vraj pod Kráľovou hoľou, no máš ho vidieť... Voda mi akurát dochádza, tak super. Akurát že z tohto prameňa by Hornád nevyžil – kým nacvŕka, stihnem aj uschnúť, aj sa najesť, aj odfotiť, aj sa ponudiť. Ale hneď sa veselšie stúpa a už len kúsok a som hore, ufff. Ale bol to záhul v tom teple, teda...

Zjazd do Liptovskej Tepličky je rýchly a zbesilý, ale krátky, akurát dres doschne a môžem ho zase spotiť. Lebo mi nedá a zachádzam ešte hore dedinou – pozrieť, kde to tí Hobiti žili. Kadejakých divných tvorov sa síce po dedine motá dosť, ale Hobiti to nie sú. Tak hore len fotka a valím nazad:

Nad Tepličkou som míňal kadejaké ružové značky a šípky, asi z minulotýždňového mtb maratónu Horal, pod Tepličkou fičím popri kilometrovníkoch júlového bežeckého Malého Štrbského Maratónu. Dolina príjemná, ihličnatá (až na tie vyholené svahy okolo), tieňa veľa a na slnku konečne mrak. Asfalt zubatý a zaplátaný, ale dá sa, len treba na výtlky trochu striehnuť.

Netrvá to dlho a na zákrute odbočujem na červenú cyklotrasu popri Čiernom Váhu a klasika – na bočnej ceste zase lepší asfalt ako na hlavnej. Teda aspoň úvodných päť kilometrov, po cyklorázcestie Benkovo:

Potom hrôzostrašný asfalt, diery ako po vojne, šotoliny na tony, ale samozrejme nič z toho neškodí, keď sa pomalšie ide - aj na dvadsaťpäťkách sa to dá. Hlavne, že je to celé príjemné, v chládku lesa. A len asi dva kiláky, zjazd k osade Čierny Váh už je v pohode.

Strategické info: v osade je pri smerovníkoch a odpočívadle hneď aj studnička, či čo to je, lebo z dreveného domčeka kohútik ako v kúpeľni trčí. Ale tečie z neho fajnotka chladivá, to je hlavné.

Popri vodnej nádrži je to už čistý komfort, aj pohľad na oblohu nad stále viac sa otvárajúcou dolinou hovorí, že sľubovaný front je ešte v nedohľadne. Len tie kamióny s drevom tadeto jazdia poriadne šialene, aspoň tak sa mi to zdá. A ako naschvál, ako leziem definitívne z lesa, aj mrak sa spred slnka definitívne odsúva kamsi do preč. Ale už nevadí, už som taký nasolený, že je mi to jedno.

V Kráľovej Lehote sa ešte ubezpečím, že o nejakú hodinku mi skutočne ide osobák, čiže mám akurát čas na odmenu. Takže na križovatke poniže dediny uzatváram okruh a v známej kolibe Červený kút dobíjam baterky poriadnou dávkou kalórií. Taká cyklistická prícestná klasika, skoro ako z reklamy.

A už len dojazd na stanicu: času stále dosť, tak zámer je dotiahnuť to do LM, ale v Hrádku doslova zápcha a tabule, že diaľnica smerom na západ zavretá. Aháá, to preto idú všetci tadeto! Tak po jazdení na tichých okreskách sa mi teda s kamiónmi ozaj pretláčať nechce, brzdím na stanici a vychutnávam tieň a vánok na peróne. Akurát stíham oschnúť, kým sa dovalí vlak. Klimatizovaný a poloprázdny, no aká rozkoššš!

Rišo Pouš

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri