SPIŠSKÝCH 333 EXTREM – HEJ, DZIGAJÚ CE BONGÁRE?

Po dvoch rokoch od poslednej účasti na pretekoch Spišských 333 Extrem sa mi darilo vyhýbať sa rôznym výmyslom a celkom úspešne sa venovať cykloturistike s rodinou alebo kratším mtb pretekom. Čo však telo nechcelo, to hlava pekne pomaličky, krôčik za krôčikom skúšala, až sa jej podarilo dosiahnuť svoje a ja som sa znova raz ocitol na štarte tohoto vytrvalostného podujatia. Veľkým dielom k tomu prispelo, že som v štartovke zazrel meno kamaráta, s ktorým som prešiel rok predtým pár maratónov. A keď už som bol správne nalomený, tak ako potvrdenie sa ozval ďalší kamoš, že ak pôjdem, tak mi ako dva roky predtým urobí u nich doma zázemie, odvoz do a zo Spišskej, prípadný servis ak bude treba, a tak podobne. Takže na „problémy“ bolo parádne zarobené.

V piatok ráno tak zrazu stojím znova na známom mieste v Spišskej Novej Vsi: naložený bajk, vrecká na drese a spolu s ďalšími trojstovkármi a dvestovkármi čakám na štartové odpočítavanie.

A je to tu. Začína sa v policajnom sprievode exhibičnou jazdou po meste. Ešte máme nejaký ten rozum, tak sa hneď na začiatok nevalí štyridsiatkou, aj keď ihneď, ako sa sprievod skončí a vyjde sa mimo asfalt, tak čelo pelotónu vystrelí v ústrety diaľke a pre pretekárov môjho rangu je navždy neviditeľné.

Trasa sa mení každý rok, zachované sú iba štandardné body, ktoré sú poprepájané rôzne sa striedajúcimi miestami. Tak aj tento rok pôjdeme oproti mojej poslednej účasti v 2020 z Podlesku Glackou cestou, tentokrát nezavítame ani na Dedinky, nepozrieme sa na sedlo Súľová, zato si vychutnáme sedlo Grajnár. Snáď najväčšou zmenou je vynechanie Poráč parku, kvôli sobotným MS v XCO. Ale pre zmenu zasa dostaneme Galmus, ktorý je síce ťažší, keďže sa naň treba poriadne vyštverať do kopca, ale zato krajší ako Poráčska dolina. Tradičné motanie sa po krkahájoch nad Spišskou okolo trojstého kilometra už radšej neriešim, ani nejaké ďalšie zmeny.

Ale teraz sme iba na začiatku a hoci čelo pretekov si ide svoje, tak pelotón sa vcelku drží pokope. Aj keď poriadne natiahnutý, keďže cestičky lesom sú úzke.

Prvý zjazd do Novoveskej Huty a tradičný výšľap na sedlo Medvedia hlava. Striedame sa v skupinkách pekne v ťahaní na čele, sem - tam sa niekto utrhne a prejde do skupinky vyššie alebo opačne. A ja zrazu začínam cítiť nohy, a to sme iba na 15. kilometri. Do toho sadajúce ovady, ako sa spomaľuje v stúpaní a kolega vedľa mňa sa ma zrazu niečo pýta v miestnom dialekte: „Hej, dzigajú ce bongáre?“, tak najprv iba pozerám, a potom mi dôjde, že sa pýta, či ma kúšu ovady. Jasným pľacnutím sa po stehne dávam odpoveď.

Pokračujeme tradične do Podlesku, opačne ako sme išli na maratóne pred viac ako mesiacom. Po troche asfaltérčiny prichádza asi top stúpanie. Strmé, technické, v polovičke zmiernené studničkou. Síce voda tečie iba tak cícerkom, ale stačí to na naplnenie fľaše. Doteraz som pil nejaký ionťák, čo som nedávno dostal. Aj sa mi zdal trochu viac sladký ako som zvyknutý, nechal som to však tak. Ale teraz mi skutočne prichádza regulérne zle. Kŕče v bruchu, nafukovanie. Viem, o čo sa jedná, už som to raz zažil na Leteckej stovke v 2016. A viem, že nič dobré to nie je. Ale neviem, že ma to neopustí ďalších takmer 100 kilákov.

Takže Glacká cesta je taká, že nijaká, zjazd do Stratenskej Píly napriek tomu rýchly a ja už nejakú dobu rozmýšľam, či sa na to celé nevykašlem. A to sme iba na nejakom 60. kilometri. Tiež mi napadá, že ak do tej Píly zídem, tak budem musieť ísť minimálne po Grajnár, lebo až tam sa prehupneme znova na sever. Na jednej strane ma to mierne desí, na druhej mám aspoň výhovorku, prečo to tak rýchlo nevzdať. A možno sa to dovtedy napraví.

Z Dobšinského kopca nasledujeme červenú SNP-éčku. Niekde v zjazde zo sedla Dobšinský vrch chcem prejsť z jednej koľaje do druhej, v ktorej je menej kameňov, a aj sa mi to podarí - ale aj spoločne s pádom, pri ktorom si kvalitne rozbijem a narazím lakeť a ľavé stehno. Nadávam ako pohan. Nie tak pekne ľubozvučne, ako na maratóne Slovenským Rajom, ale tak echt krčmovo. No a čo, veď tam nikto iný nie je. Štartové pole je už dokonale roztrhané. Za takú blbosť sa takto dokaličiť!

Rakovec, Sykavka, Hnilec. Na konci asfaltky zastavujem, dávam si gél. Do toho rozhaseného žalúdka to nie je úplne ideálne, ale viem, čo ma čaká. Grajnár. Pomaly, ale postupne sa nohy rozbehnú, dokonca predbehnem pár cyklistov.

Hore je studnička. Zastavujem a pijem plnými dúškami. Inak, na týchto pretekoch treba využiť každú možnosť doplniť vodu, je to fakt vzácnosť, tak treba tankovať čo to dá.

Rýchly zjazd. V Hnilčíku majú domáci nadšenci nečakanú občerstvovačku, tak zastavujem, núkajú ma všeličím, dám si iba chlieb s masťou - skúsiť, či napraví žalúdok. Dačo pomôže, nie však veľa, ale veľmi pekne poďakujem.

Tu už začína predlhá asfaltérčina dolinou Hnilca až po Gelnicu. Vravím si, že sa zastavím v Nálepkove na pumpe - na nejakú kolu alebo nealko pivo, možno bagetu, nech ma to napraví, šliapem však ďalej. A takto vždy, keď by som mohol zastaviť, tak nezastavím. Blbec.

Až v Gelnici, kde stretávam známych, ktorí tu fandia iným svojím kamarátom. Pýtajú sa, či si dačo nedám. Vravím, že mi je zle. Tak že či nechcem kolu - iba vo mne zasyčí. Pokračujem v stúpaní na Plejsy, je to zrazu iný pocit ako doteraz. Slabosť síce pretrváva kvôli obmedzenému prísunu jedla, ale je to výrazne lepšie. Prakticky až do konca pijem iba čistú vodu.

Prudkým zjazdom prídeme do Krompách, odkiaľ už to nie je ďaleko na Zahuru, kde má byť na chate pri rybníku oficiálna občerstvovačka. Ako sa na asfaltke znova formujeme do skupinky, je vidieť, že každý sa na ňu extrémne teší. Keď bývala na Poráči, bolo možné si doobjednať kolu, pivo, kávu, teplú polievku. Po 150 km to vždy prišlo vhod.

Teraz však prídeme k rybníku a namiesto občerstvovačky v chate je tu iba usporiadateľský dáždnik, pod ktorým je dobrovolníčka, ktorá načapuje pivo alebo podá nealko a k tomu žemľu. Kto chce viac, môže zájsť na neďalekú chatu. Nikto nejde, radšej si sadne do mokrej trávy, keďže začína mrholiť, zje ponúkanú žemľu, vypije nápoj. Našťastie tu majú aj olej, tak namažem reťaz, ktorá už si to pýta.

Medzitým sa tu objaví kamoš s priateľkou, ktorý mi robí zázemie. Som nevrlý, mokrý, unavený, brucho sa občas stále ozve. Začína mi byť zima. Tak radšej idem do stúpania na Galmus. Každým metrom rozmýšľam, že to stočím dole a končím. Posraté všetko.

A už som na Poráči a znova stretám známych, prehodíme slovo a ako vyrážam ďalej, tak na mňa niekto kričí a je to kamoš, s ktorým sme spoločne štartovali. Počkám ho a dohadujeme sa, že pôjdeme spolu, hoci sme si ešte ráno vraveli, že sa navzájom nebudeme obmedzovať a každý si pôjdeme svojím tempom. Neďaleké očakávanie noci však mení rozhodnutia a aj náladu. Akonáhle sa dohodneme na spoločnej jazde, tak sa mením z nevrlého starca (parťák je o 20 rokov mladší) v nadšeného „mamil-a“ (middleaged man in lycra).

Prejdeme lúky pred Závadkou, ktoré na prvý pohľad vyzerajú prenádherne, ale otrasne sa po nich jazdí, a ako zídeme do Bindtu, ďalší nadšenci tu majú pripravenú občerstvovačku. Naozaj bohatú, s výbornou náladou. Po najedení letíme ako blázniví znova až po Zahuru. Už je tma. Čaká nás tam kamoš aj s priateľkou - napriek mojej nevľúdnosti spred pár hodín pripravili sami od seba pre nás občerstvenie a priviezli nám ho. Smejú sa na mojej zmene.

Začína nočná časť. Spišské Vlachy, Oľšavka, Dúbrava, Harakovce, Korytné, Bijacovce v daždi. Dúfam, že potom už dážď skončí. A je to tak.

Po tom, čo mám už definitívne napravený žalúdok, tak pred každým stúpaním dám gél. A ten fakt šliape.

Od Jedlinky začína hmla po daždi, takže zjazdy sú extrémne pomalé, a tiež začína tradičná zima, ktorá je tu snáď každú noc. A tiež mikrospánky.

Torysky a odbočka a stúpanie k pamätníku SNP na Javorinke. Ale tento rok idú tie kopce dobre. A potom prejazd cez Levočáky. Ale keď to už poznám, nie je to také naročné, ako keď som to išiel prvýkrát v r. 2019.

Po zjazde do Levočskej doliny som taký vyklepaný, že mám pocit, že viac neudržím riadidlá.

Závada, Vyšné Repaše, Pavľany. Vody máme málo, tak šetríme, ale vieme, že onedlho sa do sýtosti napijeme baldovskej.

Po zastávke pri prameni výšľap cez Buglovce, v Domaňovciach odbočka do rozmočeného poľa, kde musíme tlačiť - a tak, keď si človek myslel, že nepríde do cieľa úplne ako sviňa, tak tu dostáva tú poslednú ranu istoty, že to tak určite nebude.

Inak, milujem tieto záverečné motanice, kedy je potrebné naplniť požadované kilometre, tak sa točíme kade - tade tesne nad cieľom.

Zadok ma už tak bolí, že lepšie je ísť v stoji. Koľko to však nohy vydržia?

Danišovce, Odorín, Markušovce, Teplička. Začína byť už nepríjemne teplo, ako som ešte stále naobliekaný z noci, ale nechcem to už riešiť. Už je to iba kúsok.

Tento rok teda za 24:06 hod.

Rýchlo hľadám v kapsičke lístok od organizátora na výdaj nápoja. Už sa nemôžem dočkať, ako si dám trocha čapovaného.

Výsledky si môžete pozrieť:

https://www.333extreme.sk/vysledky-2023/

LukJur