Slovenský kras ultra: sedem planín na jeden záťah

20.04.2023
slovensky-kras-ultra-sedem-planin-na-jeden-zatah

Na úvod trochu geológie: Slovenský kras bol pôvodne vlastne podmorským cintorínom kadejakých malých pravekých potvoriek, ktoré si tam milióny rokov v pokoji kameneli. Ale alpínske vrásnenie im nedalo pokoj, zdvihlo celý ten blok vápenca nad hladinu a dotlačilo k nám. Ďalšie milióny rokov vodná erózia pílila, až to hučalo, a z pôvodne jednej dosky dnes máme sedem menších – krasové planiny Koniar, Plešivská, Silická, Dolný vrch, Horný vrch, Zádielska a Jasovská sú zároveň jadrom národného parku.

A už dlhšie mi vŕtalo hlavou, ako ich všetky logicky prepojiť jednou „prechádzkou“. Vyšla z toho nakoniec čiara dlhá asi 130 km, tak srdco ultráša zaplesalo. Dalo by sa to síce vymyslieť aj kratšie, ale som to chcel poťahať po najznámejších lokalitách a pozoruhodnostiach krasu. Lenže chcel sa pridať aj Majo Pé, tak sme to po dohode poskracovali kadejakými nezaručenými skratkami asi na 118 km a išlo sa. Pôvodne „sa malo ísť“ prvého apríla, ale lialo. Potom na veľkú noc, ale snežilo. Do tretice to našťastie vyšlo 14. apríla, ale zas rysuje sa poriadny priekak – lebo len týždeň pred Lazovkou. Čo bude tam, uvidíme tam :-) Takže toto bol zámer a takto to v podstate aj vyšlo, až na výnimky:

V piatok večer sme teda valili do Plešivca, k železničnej stanici, ale s malou dušičkou – lebo lejaky exkluzívne (ešte aj za Dobšinou). Práve prechádzal front, aj keď všetky predpovede hovorili, že na noc má v Krase prestať pršať. Prestalo presne o deviatej, keď sme to chystali odpáliť. Neskutočné načasovanie! A skoro ideálne počasie nám vydržalo až do konca, s výnimkou nevinnej búročky, ktorá nás pred koncom schladila. No o nej potom...

Prvá na rade bola teda planina Koniar – využili sme zelenú značku. Najskôr pekný cik - cak chodník strmým južným úbočím pomedzi skalky a kríky, potom lesné cesty s miernym sklonom, ale s rôznym stupňom behateľnosti. V noci totiž nebolo dobre vidno, do čoho v tom strakatom podklade stúpame - a bolo tam teda nastlaných hoooodne konárov a kameňov v tom vlaňajšom lístí. Blato čerstvo lejakmi zriedené, tak takmer nelepilo, ale zato po pár úsekoch cez trávu už nám v maratónkach pekne čvachtalo. S tým sa však rátalo. Na križovatke pri posede, asi na ôsmom kilometri, prišla prvá výzva – úspešne sme našli cestu, odbočujúcu podľa mapy dole do Paškovej. Len či bude aj použiteľná? Bola, ale toho bordelu v strmom svahu a v žľabe, pripomínajúcom bobovú dráhu, bolo požehnane :-)

Z_civilizácie_do_divočiny_–_začiatok_stúpania_na_planinu_Koniar.

Keď nás to vypľulo z lesa na pasienky pred Paškovou, prvá výhra bola naša. Trochu sme tam možno vyplašili v aute súložiaci párik, prebehli dedinou a za jej železničnou stanicou sme neomylne našli a začali riešiť ďalšiu výzvu – potrebovali sme sa dostať na Plešivskú planinu a mapa ukazovala perfektný chodník, mierne stúpajúci traverzom a napájajúci sa hore na modrú značku z Plešivca. Po skúsenostiach s „cestou“ dole z Koniara bola skepsa na mieste, ale realita úplne opačná: krásny, typicky krasový, kamenistý chodníčok, perfektne udržiavaný. Super! Len si pri fotení netreba zabúdať zapnúť aj blesk, že?

Potom už postupne asfalt, šotolina, hlina a tráva na cestách po temene planiny, lesmi aj lúkami. Cieľom bola Serényiho cisterna, zaujímavá, aj keď už dosť spustnutá technická pamiatka na časy intenzívnejšej pastvy dobytka. Ďalšej výzvy som sa nebál – potrebovali sme sa dostať na žltú značku, ale ciest hore na planine je dosť, išlo to bez problémov. Samozrejme mal som „trojité istenie“ – z mapy.cz naklikanú trasu v hodinkách, v mobile zapnuté gps a ešte aj papierik s popismi kľúčových úsekov. Klasika je istota :-) Pri zostupe do Slavca hviezdy krásne svietili a pod nohami príjemné, aj keď samozrejme krasovo hrboľaté chodníky. Záver južným svahom samozrejme strmý a kameňatý fest.

Serényiho_cisterna_o_polnoci_–_len_kratučká_zachádzka_z_trasy.

Viem si predstaviť tie nočné telefonáty do Zelenej vlny: „pozor, dvaja blázni pobehujú o pol druhej po ceste pri Slavci“. Ale to len chvíľu, kým sme preliezli zvodidlá, aby sme si skrátili cestu pod svah Silickej planiny, tretej v poradí. Pomedzi domy a cez koľaje, tu bola cesta jasná. Len potom, na ceste okrajom lesa ku Gombaseckej jaskyni ležalo nejako veľa popadaných stromov. No, rozcvička fajná, ešte že telá sa ešte vládali ohýbať. Pri jaskyni sme dotankovali (kohútik alebo vyvieračka na výber) a strmo sme vystúpali k horárni Závozná. Potom zelená, modrá a žltá turistická smer juh, až k Domici. To už noc pomaly končila, bol to dlhý a trochu krízový úsek, napriek pestrej krajine aj podkladu. Oči sa zatvárali a nohy plietli... Už nech sa rozvidní!

Aj sa pomaly začínalo, keď sme prechádzali Kečovom. Už sme vedeli, že sme pomalší oproti plánu, tak žiadne zachádzky na náučný chodník, pekne po asfalte cez dedinu. Tam majú priamo v „city“ fajný prameň, tak sme dotankovali a išlo sa ďalej. Aj popri Kečovskej vyvieračke, ktorú sme ale cez plot a za tmy len počuli. Ale ako sme z doliny vyšli vyššie, aj svetla už pribudlo a teda aj výhľadov a celkovo sa konečne išlo lepšie.

Okolo nás šíre pasienky a na obzore vpredu hrebienok so Silickou ľadnicou, ktorú sme obísť nesmeli, tak sme si znova dali malú zachádzku. Cez Silicu sme potom trochu viac poasfaltovali po žltej značke, spravili koníkom pri bývalej colnici profilovky na Fejsbúk, neokúpali sme sa vo Farárovej jame a pripojili sme sa ku trase tranzitného plynovodu. Cesta popri ňom fajn, len v druhej polovici, keď sme opustili asfaltku, začali sa striedať krátke, ale zato nemilosrdne strmé, pre nohy už poriadne jedovaté výstupy a zostupy. Ako hore – dolu po zjazdovke. Na mape som ich napočítal deväť.

Dole_zvyšky_zimného_ľadu,_ten_večný_je_skrytý_pod_sutinou.

Vďačná zmena bol krátky výlet do Maďarska – príjemná šotolinka lesmi, ktorou sme sa napojili na zelenú turistickú značku a po nej klesli do Hrušova. To už sme križovali (aspoň na malom úseku) planinu Dolný vrch, preto táto zachádzka zo Silickej planiny – nech ich máme všetky. Nazad cez hranicu sme inak prešli popri nádhernej ukážke veľkouhorskej idiocie – drevenom stĺpe s mapou Veľkého Uhorska a nápisom „dolu s Trianonom“. Taká úbohá provokácia mentálnych mrzákov od susedov, že je ozaj len na smiech. Potom sme už komfortne sklesali dole pod les, trochu sme sa navzájom stratili, ale rýchlo opäť našli a už mierne šmatlajúc a šuchtajúc (70 km za nami) sme sa prerovinkovali do Hrušova.

Asi jediný obchod v Hrušove bol v sobotu ráno našťastie otvorený, tak sme sa dobili kalóriami pred dlhým výstupom nazad na Silickú planinu a ďalej, až do najvyšších výšok celého výletu na hrebeni planiny Horný vrch. Cestou sme ale ešte raz „dobíjali baterky“ na Soroške a tam sme aj zažili krátke,  príjemné, nečakané stretnutie s ďalšími dvoma rovnako postihnutými, ktorí mali na tento deň veľmi podobný plán ako my, len v opačnom smere. Poriadna náhoda... :-)

Začiatok dlhého úseku do Zádiela bol ešte pestrý – striedali sa lúky a lesy, pod nohami prevažne príjemne sucho. Potom lesa aj blata na zvážniciach pribudlo, ale veľmi zaujímavé boli rôzne machom obrastené skalky a iné patvary v okolí, plus jeden nádherný výhľad do Turnianskej kotliny. Slnko sa už väčšinou skrývalo, ale dobre tak, inak by sme sa asi varili. A pred nami sa tade musela prehánočka prehnať, lebo chvíľu sme išli aj po ceste, kade tiekli malé potôčiky a všade na zemi plno krúp. Prvé malé varovanie?

Superstrmý zostup do Zádielskej tiesňavy – no som si myslel, že bude kvalitnejšie upravený a najmä menej hlinený, v takom sklone... Pôvodný plán znel zbehnúť dole do Zádiela a po náučnom chodníku sa vyštverať hore, ale po skracovaní hodinky zavelili po zostupe rovno na výstup na Zádielsku planinu. Nohy cestou hore síce už kvičali, ale okolie pekné a podklad dobrý, ako sa na slušne vychovaný náučný chodník patrí. Vychutnali sme si zhora aspoň pohľad do kaňonu s neodmysliteľnou Cukrovou homoľou a cementárňou, špatiacou v diaľke, a daváj rýchlo ďalej. Lebo už sme dlhšie kadejako prepočítavali a vychádzalo nám to veľmi natesno k poslednému vlaku. Majovi už aj sily dochádzali, udržoval som ho v tempe ťažkou chémiou. A navyše nás čakal ďalší neoverený úsek – priama skratka dole do Hája, podľa mapy po ceste popod skalný hrebienok, ale poriadne strmo.

Blížila_sa_14._hodina,_tak_sme_zhora_len_nakukli_do_kaňonu...

No teda bol to poriadny Spartan – plno kameňov a konárov, maskovaných napadaným lístím, miestami sklon tatranského žľabu (aj krásne skalné steny naokolo), ale mapa stále ukazovala, že sme dobre na ceste :-) Ono nejaké náznaky cesty tu aj boli – domáci tadeto zrejme voľakedy vyháňali hore na pasienky dobytok. Dva podobne voňajúce a zablatené kusy sa teraz potkýnali opačným smerom, dole. Ale bez úrazu sa dokotúľali a cestou do dediny mohli obzerať Hájske vodopády. Aj keď už len z asfaltu, išlo o čas.

Posledný seriózny kopec – to mal byť výstup z Hája na pasienky Jasovskej planiny. Táto cesta je na rozdiel od predošlej doteraz používaná, ale musela to byť poriadna robota, vysekať ju v tých strmých, bralnatých svahoch. Čo ale bolo horšie ako strmosť, že už v Háji nás začalo kropiť a pri výstupe začalo za nami (nad Zádielskou planinou) aj hrmieť. Keď ale tresli do toho protisvahu prvé blesky, Majo zahlásil, že by chcel vidieť svoje deti rásť a začali sme vážne uvažovať o ústupe do miestnej pizzérie, či popri čom sme to v dedine išli... Lenže potom už by nám ostávalo len nájsť si nejaký spoj alebo taxík do Moldavy na vlak, lebo do Jasova po naplánovanej trase už by sme to nestihli. Našťastie, kým sme špekulovali, búrka sa rýchlo presúvala poza nás a na juhu sa začalo črtať modré nebo. Tak sme šmatlali ďalej. Bolo treba sa hýbať, už sme boli mokrí ako myši. Ako sme smrdeli, netuším :-)

Búrka_našťastie_rýchlo_odišla_a_cez_pasienky_k_vyvieračke_Miglinc_už_relatívna_pohoda.

Našťastie trasa cez rozľahlé pasienky, okolo vyvieračky Miglinc, popri vojnovom pomníku a lesnými cestami k „rastlinnému kostolu“ nad Debraďou už prevažne klesala a fajná, mäkká bola pre unavené nohy, tak sme sa celkom aj rozbehli. A posledný úsek do Jasova našťastie už poznám, tak som si trúfol zaimprovizovať, ešte to trochu skrátiť mimo značiek a 10 minút pred piatou popoludní sa Majo definitívne zastavil pred Jasovskou jaskyňou. Mne to nedalo, neukončiť to symbolicky hore na skale (kde pôvodne náš cieľ aj mal byť), tak som si dal poriadny „kardiotréning“ kvôli fotkám, lebo na piatu už mal Majo objednaný taxík. Stihol som to asi 20 sekúnd „pred limitom“, ale odmenou bola panoráma Jasova aj s Kojšovskou hoľou, trčiacou do vyčistenej oblohy. Preto mám na Strave o kilák viac :-) Na chlp to vyšlo!

Takže „akcia Kras“ vyšla takmer dokonalo. Ujo taxikár nás z auta nevyhodil, ani rýchlik nemeškal, aj auto sme našli v Plešivci pri stanici v pôvodnom stave, aj sme domov trafili bez mikrospánku (teda vodič, druhý kus mal poriadne problémy, hehehe). Natrénované by teda bolo, aj veľa nových miest sme videli, spokojnosť. Už len som zvedavý, čo povie telo na tento záhul o pár dní na Lazovke :-) A samozrejme veľká vďaka parťákovi, dobre sme sa zosynchronizovali, si myslím.

Inak ešte jedno mi napadá: možno by takáto alebo podobná trasa mohla byť aj inšpiráciou pre niekoho organizovania chtivého – tu na hlbokom juhu by sa nejaká zimná ultrašialenosť dala spraviť s menším rizikom, ako niekde severnejšie v horách, čo? A nemusela by to byť hneď stovka – každopádne gpx je hore, ak by niekto chcel :-) Mne hodinky nakoniec ukázali 122 km a +4000 m.

Rišo Pouš

 

Fotky Slovenský kras ultra: sedem planín na jeden záťah

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri