Sardínia – dovolenka na skalách i na mori

Sardegna, Sardaigne, Sardínia...,druhý najväčší taliansky ostrov obmývaný vodami Tyrhénskeho mora. Dovolenkový raj. Iný ako na Korzike, iný ako na Sicílii, hoci sú susedia. Prístup? Ako len chceš: vlastným autom, s cestovkou busom, kombinovane alebo najjednoduchšie, ako sme to urobili my. Letecky do Alghera, kde sme si prenajali auto a ostrov bol náš.



1. Via ferrata del Cabirol
Doma sme si „pogooglili“, že Sardinia ponúka 3 Via Ferraty, ktoré sme si dali za cieľ – Cabirol, Giorre a Regina. Vybrali sme sa len tak, na otočku na pár dní. V utorok ráno sme opustili Banskú Bystricu, poobede sme už krájali prvé kilometre severom Sardínie. Zamierili sme na mys Capo Caccia- nádherný mohutný vápencový masív týčiaci sa kolmo 170 m nad hladinou mora.

Naším cieľom bola ferrata Cabirol. Krásna exponovaná cesta, obtiažnosti B až D. Hlboko pod nohami hladina mora, nad hlavou ukecané čajky, krkavce, sokoly, dážďovníky...a čoby kameňom dohodil v pozadí čarovný ostrov Isola Fordada s jeho typickým štrbavým úsmevom. Pri príchode na Capo Cacca nesmerujte na parkovisko k jaskyni, ale ešte pred parkoviskom sa odbočí do prava na hornú asfaltku, kde sa dá parkovať. Od auta sa pokračuje chodníkom bez turistického značenia hore na cliff. Chodníček je ale pekne označený mužíkmi, takže nebol problém trafiť nástup k ferrate. Určite každého zarazí z fotiek, prečo lezieme bez prilby. Dôvod jednoduchý, ak letíte nizkonákladovkou batožinu v cene letenky máte len príručnu, tak sa nám do nej prilby nezmestili. Riskli sme to, a že o to opatrnejšie polezieme. Ďalším plusom bolo, že sme tu boli v máji mimo sezónu a tak sme boli úplne sami na ferratkach, padajúce kamene od lezúcich nad vami teda nehrozili. Viac info o ferrate TU.

Po vyše dvoch hodinách adrenalínového lezenia sme odparkovali na západnom pobreží pri mestečku Fortilia, zhltli nejaké dobroty, zapili fľaškou ružového vínka, vliezli do spacákov a nechali sa uspať čľapotom vĺn, vôňou mora a spevom vtákov.

2. Via ferrata di Giorré
Ráno nám stačilo 50km na to, aby sme sa presunuli do vnútrozemia pod skalnú horu, kde sme si vyhliadli železnú cestu s názvom Giorré. K nástupu sme triafali naslepo, lebo z dedinky Cargeghe nebolo značenie žiadne, čo má aj výhodu v tom, že nestretneš ani ducha.

Našťastie sme z fotiek poznali vzhľad skalného útvaru, kde sa ferrata nachádza, takže sme si z okolitých troch vybrali ten správny. Skala má dĺžku asi 2000 m, výšku 80 m. Cesta vedie policami, komínmi i kolmou stenou. Opäť veľmi pekné ferratovanie obtiažnosti B-C s ďalekými výhľadmi po sardínskom vidieku. Autori cesty sa miestami trošku pohrali s nervami slabších jedincov, keďže nezaistili niektoré zdanlivo ľahké časti políc, ktoré sú však mierne naklonené, takže nie je problém šmyknúť sa na kamienkoch a zahučať pár desiatok metrov v zmysle zákona gravitácie. Viac info o ferrate TU.


3. Via ferrata della Regina
Keďže sme mali ešte spústu času, vybrali sme sa pohľadať tretiu sardínsku ferratu – Della Regina, vzdialenú 40 km od Alghera smerom na juhovýchod, ktorá je súčasťou lezecko-turistickej oblasti pri dedinke Monteleone Roccadoria, takom malom San Marine. Z vyhliadky nad obcou sa treba pustiť turistickým chodníčkom, ktorý vás privedie pod bralo s množstvom dôkladne vynitovaných a väčšinou pekelne ťažkých horolezeckých ciest. O pár sto metrov ďalej je nástup do ferraty, ktorý začína výstupom po oceľovej sieti. Keďže začalo pršať, vyšplhali sme aspoň sieť a zabalili to, kvôli klzkému vápencu a silnému daždu. Táto cesta je, zdá sa, ľahšia ako ostatné, obtiažnosť B-C, a je tiež v krásnom prostredí, čo znásobuje aj jazero trblietajúce sa pod ňou. Viac info o ferrate TU.


Seakajakový boj vo vlnách
Tretí a štvrtý deň nášho výletu sme mali v pláne využiť na malý seakajakový trip na trase Fertília-Capo Caccia a späť. Počasie nebolo zlé ale fúkal silný vietor a zdvihli sa vlny. Už Clark, anglický prenajímateľ morských kajakov, sa nás pokúšal odhovoriť od vyplávania na more. Urobili sme kompromis s tým, že si dáme len jednodňovku. Spočiatku bolo hojdanie znesiteľné no len , čo sme zašli za prvý mys, plavba začala byť výživnejšia priamo úmerne s výškou vĺn. Na prvej vhodnej pláži sme pristáli oddýchnuť si. Ivanka prišla s myšlienkou, že počkáme do poobedia, a potom sa to asi utíši. Čušal som a myslel si svoje: Stredomorci sa bez siesty nezaobídu ale pre vlny to neplatí. Nuž, titul Manžel roka by som po tomto asi nezískal. Vlny vzrástli a my sme zdvihli kotvy, čo nebolo proti príboju až také jednoduché. No zvládli sme to! Ďalej to bola poriadna hojdačka a makačka, radšej som ani nefotil, aby som bol Ivanke nablízku, keby niečo... Nakoniec bez „ muža cez palubu“ sme úspešne dorazili do domovského prístavu. Musím povedať, že Ivanka to zvládla na výbornú, lebo hoci už má pár desiatok kilometrov na seakajaku odpádlované, ale toto bola jej morská premiéra. Vo vyše metrových vlnách dosť ostrá. Ale zato nezabudnuteľná (Povedala, že toto mi nezabudne!).


Cestovateľský piatok
Piatok, keďže bola zlá predpoveď počasia, sme povýšili na poznávací. Navštívili sme niektoré z najkrajších severosardínskych pláží, bývalé banícke mestečko Argentiére, kde sa ťažilo striebro a vrátili sme sa na Capo Caccia zdolať 550 schodov vedúcich z útesu ku hladine mora do ústia jaskyne Grotta di Nettuno. Neptúnova jaskyňa je nádherná polohou, farebnosťou aj výzdobou. Inak, sú tam ešte ďalšie dve s vchodom od mora.


Sobota, deň odletu, rozlúčky s čarovným ostrovom, kľudom a pohodou, ktorá tam vládne. Boli sme si ešte posedieť pri mori, popásť si zrak na jeho nekonečnosti a premenlivosti, a potom už len z lietadla v dobrom pohroziť: My ešte prídeme! Máme tu nevybavené účty - kajakársky trip na Capo Caccia a ferratu Regina.

Vlado Sikula a Iva Sikulová