Prvomájový švih považsko-valašský, asfaltový

Nechce sa mi nejako na bajku do terénu zatiaľ, ktovie prečo...  Asi že je čistý a furt prší :-) Takže keď po daždi na prvého mája oschli cesty, vyšiel Oskar a vyskytla sa možnosť spolujazdy (rozumej visenia v háku), nahodil som cesťák do vlaku a vybral som sa objavovať s miestnym znalcom cesty na pomedzí Považia a Valašska. Taký príjemný okruh to mal byť: z Púchova cez Vršatské Podhradie, Červený Kameň, Brumov – Bylnici, Vsetín a Kohútku nazad do Púchova. Asi 130 kilákov. S tým, že skúsime nejaké skratky, aby sme sa vyhli hlavnej ceste pred Vsetínom, aj keď takto na sviatok sme nejakú príliš intenzívnu premávku nečakali. Skratka nakoniec nevyšla, ale viac ako áut bolo asi motorkárov, tak celkom pohoda. Aj teplota taká príjemne jarná sa vydarila, ani vietor moc neotravoval, aj keď sa sviniar točil akurát tak, že furt sme ho mali z protismeru. Alebo sme boli takí rýchli? Len doma som bol potom prekvapený, aké mám pripálené lýtka z toho slnka. Takto nejako ten švih vyzeral na mape:

Po jasnej noci chladné ráno, tak sme vyrazili až o desiatej cez mesto, chystajúce sa na dajakú prvomájovú veselicu. Na roztočenie poslúžila pekná cesta do Pruského, po pravej strane Váhu. V túto hodinu a o tomto dátume tichá okreska s fajným asfaltom, len bez krajníc:

Odbočku na Mikušovce sme samozrejme minuli naschvál, na programe bolo stúpanie pod Vršatec. Tak sme ešte cestou do Pruského poobzerali miestne pamätihodnosti, v Pruskom popreskakovali čerstvé kanalizačné či aké prípojky, vyspravené makadamom, a začali stúpať. Poriadne prudko.

Tých pár kilákov hore do Podhradia je taká hojdačka: stále síce do kopca, ale raz miernejšie, raz prudšie. Zato krajina naokolo sa stále viac otvára do výhľadov a vpredu keď sa vystrčia známe skalné veže, je radosť sa potrápiť, aj keď chýbajú nohy alebo prevody.

Až hore sme nešli, nešlo nám o horskú prémiu, ktorá je tam nakreslená. Pekne doprava cez dedinu a davaj dole do Červeného Kameňa. Zase poriadne prudko – tak tadeto hore jedine na poriadne ľahkých prevodoch by som šiel. Pekná cesta, dobrý podklad, ale brutus sklon. Predtým som si neodpustil fotopauzu – zátišie s bradlami:

Stúpanie dolinou na moravskú stranu je na začiatku pohodové, okorenené výhľadmi na skaly vpravo – vľavo. Čo ma ale prekvapilo, to bola takmer gravelová vložka cez kopec – drsný, starý, vymrvený asfalt hneď za hranicou. Smerom hore do sedla aj dole do Nedašovy Lhoty. Majú to tam bratia a sestry nejaké zanedbané – na to, ako vo veľkom všade asfaltujú nanovo. Ale do kopca nevadilo, dolu tými 15 percentami sme si pribrzdili:

Prudko dole to bolo len krátko na začiatku, nasledoval rýchly zošup po hladkom, cez prvé vypipľané valašské dedinky, zrastené pozdĺž cesty do jednej. Z Brumova do Valašských Klobouk už bola na ceste väčšia premávka, ale sme chytro zistili, že paralelne vedie asfaltový cyklochodník Bevlava. Nechrtili sme, tak hybaj po ňom. Super je, aj sme jedno odpočívadielko využili na prehryznutie dákych sladkostí zo zásob.

Potom do Horní Lidče už sme švihali po hlavnej, lebo tam cyklochodník akurát stavajú. Na kruháku som dostal na výber, či už sa vrátime na Slovensko (pôsobil som kondične nedôveryhodne), alebo ideme ďalej, na Vsetín. Ale sľúbil som, že uvisím, lebo ma lákala tá skratka, ktorú som vymyslel z Valašskej Polanky do Zděchova. Spolupáchateľ síce ako prvý skratku hľadal (aby sme podišli Vsetín), ale na tej jeho zjavne nebol asfalt na poriadnom kuse práve v najprudších sklonoch, tak som vymyslel vlastnú, možno lepšiu. Podľa ortofotomapy to mohlo vyjsť. Takže sme cestou mierne pribrzdili, obdivujúc Čertovy skály v Lidečku, a onedlho už sme odbočovali na úzku cestičku pomedzi domy v Polanke, kde na stĺpe svietila ceduľa „Hornolidečská cyklomagistrála“:

Ale hneď poviem -  toto nevyšlo. Cesta pekná, dolinou pomedzi chalupy, ale asfalt stále horší a keď za posledným domom prešiel plynulo do šotoliny, zvrtli sme to. Do Zděchova to bol ešte poriadny kus cesty, a zase až tak nutne sme skracovať nepotrebovali:

Tak sme znovu využili Bevlavu, až do Ústí u Vsetína. Premávka ako na hlavnej, našťastie len cykloturisti - najčastejšie na ebajkoch s gumami ako z traktora, to na tieto hladučké asfaltky treba, hehe... Keď sa cyklotasa začala stáčať podozrivo ku miestnym krčmám, tak aby nás nevcuclo, odbočili sme doprava, smer Slovensko, a začali jemnučko a pohodlne stúpať popri Vsetínskej Bečve. Premávka už síce hustejšia, veď ako o víkendoch na trase do horských rekreačných obcí, ale vietor aj slnko do chrbta a cesta široká, krajnica použiteľná a okolie na pohľad pekné. Janová, Hovězí, Huslenky, stop! Lebo oči zbadali zmrzlináreň a už sa točila – pravá pistáciová:

Boli treba nejaké kalórie navyše, lebo do Nového Hrozenkova už to nebolo ďaleko a tam... Tam sme sa v podstate z druhej strany napojili na našu jesennú Javornícku cyklostovku a išli sme si zopakovať trhanie reťazí na Kohútku. Aspoň už som vedel, čo ma čaká a Petrovi som vopred sľúbil, že nebudem pindať. A šlo sa. V doline namiesto oviec tentokrát pózoval kôň, tak som si povedal, že bude dobrá titulka, ale nakoniec nebola:

No a potom to začalo. Spolupáchateľ sa len škodoradostne škeril a vrtel si nohami svojich 34/34 či čo to tam má, ja som z predposledných síl lámal svojich desať otáčok za minútu a s penou u huby som sa snažil hľadať iné panorámy ako na jeseň:

Ale vylámal som to až hore a odmenou bola (okrem výhľadov) kofča presne „ze sedmého schodu“. Už sme sa tu na rozdiel od jesene zdržali, teplejšie bolo o poznanie. Škodoradostne som sa pre zmenu škeril ja, keď sa pri nás začala fotiť partička mamilov – lebo pri ich mašinách Petrov nový, vymazlený bajk pôsobil ako chudobný príbuzný.

Za trepotania krikľavožltej padákoviny (akože fukerka, ale mu ju akosi moc podfukovalo) sme sa začali spúšťať na Čertov, samozrejme neodpustiac si fotku na panoramatickom vyhýbacom mieste, kým sme sa ponorili do lesa.

Pod „fotopointom“ už tak dosť úzka cesta bola zúžená ešte na polovicu – asi sa prepadala či čo, tak ju poriadne opravovali. Semafor nastavený nejako divne, na našu zelenú išli autá odnaproti. Ale skoro všetci pochopili, len jeden debil musel vytrubovať. Dole a v tieni samozrejme chladnejšie, ale nie moc, aj pred nami sa valiaci traktor nás ohrieval svojím horúcim dychom. Tak sme ho radšej predbehli, ale potom zase on nás (pri balení fukerky) – valil teda poriadne. Našťastie pri vstupe na hlavnú odbočoval opačne ako my, hore. Ufff:

Púchov 12 km, kričala na nás modrá šípka pred križovatkou, tak som si zase s nechuťou povisel, ale veď ja raz dotrénujem! A vlak meškal hodinu, takže paráda, dzigli sme ešte jednu kofču presne v tej istej krčme za železnicou ako vlani. Dobrá opakovačka, aj okruh to bol dobrý. Vďaka parťáku, že si ma vzal a vytrpel - nabudúce ti tie zalamováky 15-percentné oplatím našimi „cintorínskymi“  stojkami!

Rišo Pouš