Posledný tréning na Lavaredo (zas po roku)

Ako vlani o takomto čase, Majo si chcel pred Lavaredom ešte zľahka prebehnúť niečo prevýšenejšie, tak zadal parametre, že okolo 40 km a o druhej nech sme doma. Ja som zas potreboval začať trénovať pred MF100 – dva týždne vopred je tak akurát, nie? Takže slovo dalo slovo, niečo som naklikal, malo to mať 46.3 km a 2300 výškových a bolo to schválené. No pretože sme to nakoniec trochu skrátili v Čutkovskej doline, aby sme sa vyhli asfaltu a tomu cirkusu tam, vyšlo z toho 47,3 km a 2600 výškových – teda klasická geografická skratka (dlhšia, ale zato horšia cesta). Prečo, ani srnky netušia... Alebo to bolo tou zachádzkou na Radičinú? Ale nevadilo – lebo Majo mal fazónu ako pred rokom a ja rovnaké výhovorky ako pred rokom. Rozdiel bol jediný: vlani som bol polomŕtvy po „VKM“, teraz nerozbehaný, tak polomŕtvy ku koncu. Ale Majo sľúbil, že pôjde na pohodu, tak som mu uveril a takto to dopadlo:

Snažil som sa proste pospájať pekné kopčeky na oboch stranách Váhu medzi Stankovanmi a Ružomberkom. Po severnej strane tam, po južnej nazad. Rozklus po asfalte za chladného rána dobre padol - od stanice v Ľubochni do Stankovian. Potom sme motory chytro zahriali strmým výstupom do Žaškovského sedla cez Federov, aj s počiatočnými výhľadmi na Šíp a jeho podhorie:

V sedle vpravo vbok a väčšinou pohodlné, mierne stúpanie lesmi a lúkami na Hrdoš. Tipovali sme, či nevyplašíme takto zrána nejaké pasúce sa kusy, ale ani kopyto. Len kliešte boli prítulné (ja doma päť, Majo nenahlásil). Aj cesta bola prítulná, objala ma svojím mäkkým, mľaskavým objatím (veď ako po daždi). Čo už, keď som nerozbehaný a nedvíham nohy. Vyhliadky z Hrdoša zato prudko panoramatické, aj keď smerom na východ ešte trochu proti slnku. Ale ukázali sme si odtiaľ plánovaný obchvat Komjatnej, zbehli poobzerať skalné divy pod vrcholovým bralom, a o chvíľu už sme dupali lúčne cesty ponad dedinu, smer cintorín.

Severný obchvat sa podaril a ešte podarenejšia bola spätná panoráma spod lesa, ponad Komjatnú a Hrdoš nad ňou, ponad Šíp až k dominantám Krivánskej Fatry. Vpravo samozrejme Kubínska hoľa. Potom už spevnená šotolina v lese, v miernom klesaní k ceste do Studničnej, žeby sme ten obchvat dokončili. Inak vedie tade nejaká zelená značka (asi zo Žaškova cez Hrdoš, no v mapách ešte nič), čo by bolo aj logickejšie ako tá červená dole po asfaltke.

Len kúsok po ceste akoby nazad do Komjatnej a daváj doľava, do doliny potoka Bukovec, stúpať bez značky na hrebeň medzi Kečkami a Radičinou. Dole pri vodojeme pekné zátišie s bralami Sivej skaly a bagrom, potom už nás cesta neomylne viedla na hrebeňovú žltú. Len čím vyššie a čím strmšia, tým viac rozmixovaná lesnou technikou. Hore na lúke sme už neviem koľký raz dobre oprali boty a išlo sa ďalej, smer východ.

Onedlho už sme brzdili pri ohnisku pod Radičinou, a že teda dáme zachádzočku kratučkú na vrchol. Ale tam nulový výhľad – drevené mólo rozpadnuté a stromy už podrástli, odkedy som tam bol naposledy, tak nazad. Prudká strata výškových metrov a už sa vpredu otvárali Dubovské lúky, posiate senníkmi a ohradené stenou Čebraťa:

Zase sme dáke kliešte pootriasali, vychutnali výhľad na Choč vľavo a na Veľkú Fatru vpravo, našli cestu do lesa a od vrtu do diaľničného tunela sme začali hľadať chodník na vrchol. Našli sme a keď Majo vytiahol palice, vedel som, že je zle – alebo teda superstrmo. Pekne po štyroch miestami sa išlo. Vyššie na predýchanie pekná vyhliadková skalka a potom zmierňujúce serpentínky, a boli sme na vrchole. Už som sa začínal cítiť trochu stuhnuto, ako ten, ktorého sme tam našli sedieť:

Chodník po temene k výhľadu na RK je ale príjemný, ponad vrcholové prepadlisko, jeho skalné steny, sutiny a machom obrastenú divočinu celkovo. Onedlho už sme vychutnávali desiatovú pauzu s výhľadom na RK city, Nízke Tatry v protisvetle, aj hlásenia staničného rozhlasu.

Dole do mesta je to nie ďaleko, ale hlboko. Popretláčali sme sa na úzkych serpentínach s pár turistami v protismere, obišli „jubilejný háj“ na lúke a po zelenej a neskôr po neznačenom chodníku sme podtraverzovali kopec smerom do Rybárpoľa. Cieľom bolo čo najviac skrátiť pobyt na asfalte, tak po preventívnom dotankovaní na pumpe sme to šmykli hneď na východnom okraji sídliska Kľačno do doliny. Na cyklotrasu smer Čutkovská dolina sme trafili bez pochýb.

Kým prvá časť trasy bola poriadne prevýšená, návrat do Ľubochne mal byť už v znamení pohodlných sklonov po širokých lesných cestách. Ale ako sme zbehli do Čutkovskej, hneď som si dal odhlasovať skratku dolinou Butkovica – priamo oproti, cez potok. Aby sme nemuseli dole dolinou do Černovej a potom sa strmo trepať hore po červenej. Nooo, pekná bola tá skratka, hehehe... Cesta popri potôčiku najskôr fajn, potom stále zarastenejšia a ako skončila, Majo už zase tasil palice. Hádam ešte strmšie to bolo ako na Čebrať - hore tou lúkou a nad ňou predieranie mladinou na cyklotrasu. Taká klasická „olafovina“, ale zas nie dlhá:

Potom už ale až príliš dlhý a monotónny úsek po šotolinách, po cyklotrase smerom do Ľubochnianskej doliny, až kým sme ju neopustili v Sedle pod Červeným grúňom. Aspoň že tieň, lebo na slnku už dobre pripekalo. Pár studničiek a prameňov padlo vhod. Zhodli sme sa, že obaja nemáme radi takéto dlhé, nemastné – neslané stúpania, ani na beh, ani na chôdzu. Krízu som zahnal gélom a medvede, pred ktorými nás varovali protiidúci cykloturisti, asi fučaním a dupaním.

Monotónnosť skončila veľmi pekným úsekom cez Poľanu pod Kútnikov kopec – zase lúky, senníky a výhľady na prvú časť našej trasy na náprotivnom brehu Váhu. Aj keď jeden kus si to zase prestával užívať, ako účinok gélu rýchlo vyprchával a nohy sa začínali motať. Ale nebolo to už ďaleko, a už len dole.

Tak už len zaostriť zvyšky pozornosti v snahe predísť úrazu – lebo v lese chodník komfortný, ale na rúbaniach pod nohy veľmi nevidno a prekážky striehnu na šmatlajúceho. No podarilo sa mi nezrakviť, aj si vychutnať výhľad spod „elektriky“ do Ľubochnianskej doliny. Ani sme potom nečakali dlho na prechode cez hlavnú, len na mňa sa muselo dosť často čakať, v podstate celý čas. No, ale hádam to parťák prežil, aspoň sa nepretrénoval a Lavaredo odpáli vo veľkom štýle. Držím palce!

Rišo Pouš