Pár slov o značkovaní

          Minule som cestovala vlakom. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby na jednej zastávke nepristúpila trojčlenná skupina turistov. Podľa vrstvy blata na bagandžiach a svojskej arómy, ktorú so sebou priniesli, sa zjavne vracali z nejakej dlhšej túry. Namiesto rozoberania horských zážitkov som si však vypočula len nadávanie a obviňovanie značkárov z fušerskej roboty. Dajme si ruku na srdce - komu z nás sa to ešte nestalo?! Tiež som už párkrát siahla do drevorubačského slovníka, keď som sa neplánovane predierala kriakmi v hustom lese a márne hľadala značku, alebo keď som sa brodila po členky v odpadkoch na značke, ktorá viedla priamo popri obrovskej skládke. To je realita! No som značkárka a nedá mi nenapísať aj o druhej strane mince...

Málokto vie, že značkovanie ako také má na Slovensku už vyše 130-ročnú históriu. Prvý chodník bol vyznačený na území vtedajšieho Uhorska v roku 1874. V tých časoch sa značenie používalo na označenie prístupových ciest ku chatám a podobným zariadeniam. Na prelome storočí sa objavovalo čoraz viac miestnych značených chodníkov, no ich označovanie bolo silne individuálne a roztrieštené. Až začiatkom 20. stor. došlo k zjednoteniu značenia a prepojeniu jednotlivých značených oblastí. Sieť TZT (turistických značených trás) sa rozrastala a svoje maximum dosiahla v roku 1938. Vtedy dĺžka TZT v rámci ČSR dosiahla cca 40 000 km! Následné politické, hospodárske a organizačné udalosti spôsobili čiastočný úpadok značkárskej činnosti a v súčasnosti sa môže Slovensko pochváliť kvalitnou a bohatou sieťou turistických chodníkov o celkovej dĺžke viac ako 14 000 km.
Presné pravidlá pre značkovanie turistických chodníkov stanovuje norma STN 10 8025: Turistické značenie. Udáva okrem iného druh značiek, ich tvar a presnú veľkosť, farbu, technické vyhotovenie, spôsob umiestňovania, tvar a rozmery turistických informačných objektov atď.

A kto vlastne môže vykonávať značkársku činnosť? Aj keď to znie pre mnohých možno banálne, právomoci v tejto oblasti sú striktne ohraničené. Organizácia značenia spadá pod komisiu značenia Regionálnej rady KST, jej nadradenou organizačnou zložkou je komisia značenia Ústrednej rady KST. Samotné značkovanie v teréne už vykonávajú dobrovoľní značkári v troch stupňoch:
•    Pomocný značkár - pracuje v teréne len v sprievode skúseného a kvalifikovaného značkára.
•    Značkár - musí mať min. 18 rokov, byť členom KST, pôsobiť vo funkcii pomocného značkára min. 1 rok a úspešne absolvovať kurz značkára.
•    Inštruktor značenia - min. 5 rokov musí aktívne pôsobiť na úrovni značkára a úspešne absolvovať kurz inštruktorov značenia.
Aby toho nebolo málo, značkár musí mať orientačné schopnosti a dostatočné topografické vedomosti, aby vedel okrem obnovy starého značenia aj samostatne vyznačkovať nové turistické chodníky podľa zákresu v topografickej mape. K tomu musíme prirátať určitú fyzickú zdatnosť, trochu estetického cítenia, štipku zodpovednosti, kvantá dobrej nálady a hlavne hodiny a hodiny voľného času, ktoré je ochotný dobrovoľne a nezištne investovať do značkovania turistických chodníkov. A to všetko bez nároku na honorár!

Ešte stále je tu niekto, kto má chuť na značkárov nadávať? Tak stíšte na chvíľu svoje emócie a skúste porovnať našu úroveň značenia so zahraničím. Skúste sa zamyslieť pred tým, ako zničíte sprejmi značky v okolí dediny, odlomíte smerovú tabuľku, či vyrúbete strom s tromi farebnými pásmi. Skúste obetovať svoj čas strávený za počítačom a prídite si to do terénu niekedy vyskúšať...!


Jana Jaraba