Okolo Tajova a Riečky - Banská Bystrica na dohľad.

Banská Bystrica má takú geniálnu polohu, že vôbec netreba ďaleko cestovať za peknými krajinkami, stačí sa aj okolo mesta venčiť. Tu je jeden tip, ale len pre znalcov, alebo pre tých ktorí dobré mapy majú. V podstate ale stačí smartfón a niečo offline v ňom. Lebo: miestnych značiek v okolí sa síce v poslednom čase dosť urodilo, ale niekedy to značenie v teréne chýba.

Taaakže: východiskom je Tajov na skok na západ od BB, na rozhraní Kremnických a Starohorských vrchov. Zaujímavá dedinka s niečo vyše 500 dušami, známa najmä vďaka svojim slávnym rodákom J. Murgašovi a J. Gregorovi –Tajovskému. Tí majú na námestí múzeum, priamo tam stoja aj spoje a tam začína modrá miestna značka. Krytým schodiskom a cikcakovým novým chodníkom na kalváriu – trochu inak ako je to v mape (mapy.hiking.sk) oficiálne zakreslené, ale nik nezablúdi, tu je to ešte super značené.

Z kalvárie pekné pohľady na BB aj Tajov, cestička ďalej lúkou a lesmi vedie cez Malý a potom aj Veľký Komprd. To sú také sranda skalky, trochu nad koruny stromov trčiace a tiež z nich do ďaleka vidno. A pre nesmelých sú tu aj obchádzky popod.

Potom trochu lesa a krásne, veľké lúky, zo dve či tri. Ale na tretej keď sa zdola zľava pripojí cesta, bacha! Treba ísť s ňou doprava (značka nikde, láka to pokračovať rovno) a sklesať do Mútňanskej doliny. Na okraji lesa našťastie už značka je, hneď na prvom strome.

Mútňanská dolina je taká bežná, lesohospodárska, so zablatenou cestou, ale Mútňanský vodopádik v dolnej tretine je pekný – oplatí sa k nemu trochu sa vrátiť proti potoku, po jeho ľavej strane, keď ho po prudšom klesaní cesta pretne mostíkom.

Potom už len dole do ústia, na asfaltku a po nej sme Králiky, ani nie kilák. Králickí novousadlíci na svojich „esúvéčkach“ sú ale poriadni frajeri, tak pozor – cesta úzka a bez krajníc. Tabuľky smerovníkov síce ukazujú čas k rodnému domu Jozefa Murgaša, ale značka odbočuje asi 200 m pod ním doprava. Strmo serpentínou a pomedzi záhradky vedie na rozľahlé lúky, kde už treba znalosti alebo mapu.

Lúky krásne, ciest viacej, okraj lesa samé kríky, niet kam značku nakresliť, polia elektrinou oplotené, treba inokade ako mapa ukazuje. V podstate na prvých dvoch rozdvojeniach lúčnych ciest doprava (popri lese) a keď popri posede cesta začne znovu stúpať, na horizonte trčí drevená tyč so značkou. Že mohla byť aj skôr? Možno aj dakedy bola... Potom až do doliny k tajovskému kempu nie je problém, aj cesta postupne asfaltovatie. Vpredu dominuje Sokolie:

Nooo, tak tu pri kempe modrá končí, ale škoda asfaltovať nazad do Tajova, alebo čakať bus, ešte to bolo krátke, len tak na tri hodinky doteraz. A možnosti sú. Prejdem do Riečky cez kopec a nielen cez katastrálnu hranicu, ktorá tu pretína cestu. Lebo tu by človek čakal, že táto dolina patrí Tajovu, ale nie, volá sa to tu Nevoľné a je to časť Riečky.

Od križovatky treba ísť kúsok smerom na Kordíky a po miestnej červenej (zároveň cyklotrasa a zároveň Barborská cesta) doprava, strmo hore pomedzi domy a záhradky. Značiek jesto. Na vrchole stúpania (tak 10 minút z doliny) má riečanský urbár okolo fajného prameňa spravené také vypipľané oddychové miesto – tajný tip na pauzu pri pivku a konzerve. Aj taniere sa nájdu, aj poháriky!

Potom už sa len treba držať lúk (na „roztrojke“ doprava pomedzi ploty) a strmo zbehnúť do Riečky. A aj odtiaľ sa to dá obabrať pomimo asfaltu, ale už aj mimo značiek. Teda aj po značke sa dá, doľava hore do Riečanského sedla, ale teraz to dáme inokade!

Do BB je to bližšie dole dedinou, až ku „garážam“, kde stojí aj autobus. Presne tam fialová šípka navádza doľava, do superstrmej uličky Badiaková. Keď v nej skončí asfalt, začnú podvaly, keď aj tie skončia, direttisima hore lesom, ale po zreteľnom chodníku takou malou dolinkou. Alebo pohodlnejšími serpentínkami trochu viac napravo. Keď sa na stromoch objavia oranžové sprejované fľaky, už je dobre. Len sa nimi netreba nechať zlákať do ďalších serpentín – hneď z prvej pokračuje traverzom doprava (takmer po vrstevnici) zreteľný chodník. Z niekoľkých rúbaní ponúka pekný výhľad ponad Riečku až ku hrebeňu Kremnických vrchov, inak sa vlní lesom. A po pár kilákoch sa napája na ďalšiu miestnu značku – tentokrát na žltú, na spodnej serpentínke (aj bajkovateľného) chodníka popod CHA Podlavické výmole. Veľmi pekný záver výletu! Končí to v civilizácii nad Podlavicami, nad ich legendárnym váľovom. Tam sa dá napiť, tam stojí aj mhd, aj krčma, čo viac chcieť? Odporúčam!

Rišo Pouš