Okolo Poľany po vlastných

Okolo Poľany je vyznačená pomerne známa cyklotrasa a samozrejmosťou je hustá sieť značených turistických chodníkov. Raj pre bajkerov na kilometroch zvážnic ani nespomínam, aj na cesťáku sa dá spraviť pekný okruh vnútrom Poľany z Očovej cez Želobudzu, Pajtu, Príslopy, Zálomskú, Kyslinky a Hrochotskú dolinu.
Pre pešiakov zas v minulých rokoch pribudlo na východ od Banskej Bystrice viacero turistických trás miestneho značenia, ktoré rozširujú možnosti prístupu do CHKO. Väčšinou využívajú existujúce lesné a poľné cesty, takže sú vhodné aj pre cyklistov a privedú aj ich na Poľanu bez nutnosti blúdiť alebo tlačiť sa s autami na asfaltkách. Najdlhšia z nich je červená z Lukavice cez Hrochoť až pod Bukovinu. Rozhodol som sa ju otestovať od Hrochote a využiť ako nástup na dvojdňový peší okruh okolo kaldery Poľany.

Značka dedinou len prechádza, ale pri autobusovej zastávke v centre je smerovník, kde sa stretávajú s červenou aj zelená a žltá značka miestneho značenia. Cesta z Hrochote stúpa plynulo, najprv po asfalte pomedzi polia a lúky k osade na Kruhoch, potom po fajnej lesno-lúčnej ceste cez pasienky a lúky, sem - tam aj lesom až na Žiarec. Značiek je na lúkach menej ako by mohlo byť, ale s mapou sa zablúdiť nedá. Vyššie v lesoch je zas značiek niekde až priveľa. Výhľady sa otvárajú hlavne na západ, najkrajšie sú z horného okraja lúk Širokého, kde na severe vidno aj Nízke Tatry.


Zo sedla Jasenová majú bajkeri parádnu možnosť spustiť sa po kvalitných a nie veľmi „roztraktorovaných“ zvážniciach na Kyslinky alebo na Tri vody. Červená značka (Rudná magistrála) smerom na Poľanu pokračuje už len ako úzky chodník, sčasti aj pralesom rezervácie. Výhľady teda žiadne (zato malín a čučoriedok v auguste až no!), ale zopár vyhliadok je vyznačených, hlavne na Strunge a na Katruške. Až na Poľanu (1458 metrov keby čosi) je to plynulé a celkom príjemné stúpanie v tieni lesa, potom prudký padák do sedla Priehybina. Z neho exkluzívny výhľad na paneláky v Hriňovej.

K horskému hotelu je odtiaľto len 15 minút, to som si ale odložil na druhý deň a vydal som sa hľadať „kúpelňu a ubytovňu“ po modrej značke. Tá vedie po dobrej zvážnici, ktorá sa mi pod nohami zmenila pri chate Dudáš dokonca na asfaltku. Takže takto sa aj podpriemerný (alebo pohodlný) bajker dostane z Kysliniek až k hotelu na Poľane, ak po ceste zo sedla Priehybina niekoľkokrát potlačí. Veru hocijakému bajku by som sa vtedy potešil, keď sa zo dvadsať metrov predo mnou z kríkov vynoril medveď... Kúpelňu som ešte predtým našiel v podobe výdatnej studničky len kúsok od sedla a ubytovanie poskytol voňavým senom naplnený senník pri pamätníku na Zálomskej. 

Ráno som nechcel risknúť ďalšie stretnutie s „domorodcom“, tak som si od senníka trochu zašiel opačným smerom obzrieť chatu na Zálomskej. Aj tu všetko tip-top vynovené, studnička síce poslabšia, zato kadibúdky aj s papierom (!), drevárnička, prístrešok parádny – lesníci sa teda starajú! Maco má už hádam po raňajkách a moje zásoby nechá na pokoji. Takže sa vraciam nazad popri senníku, idem kúsok po včerajšej modrej a od začiatku žltej značky začínam strmo stúpať nazad do sedla Priehybina. Čím som vyššie, tým je les hustejší, zvážnica sa zužuje na chodník a ten sa chvíľami stráca v malinčí – no super... Ale o chvíľu už veselo cupitám po drevenom chodníku cez mokraď Žliebky a cez pastviny a zjazdovku (podľa ročného obdobia) sa blížim k hotelu. Času mám dosť, takže ďalšia zachádzka k vodopádu Bystrô – asi na hodinu tam aj späť. To sa oplatí, vodopád padá parádne.

Pred obedom som už v sedle Príslopy, odháňam líšku a hlad. Cesta z Poľany sem vedie najprv takmer po rovine, strieda sa chodník lesom a lúkami, na ktorých je asi milión feromónových lapačov – lykožrúty majú po chlebe! Len za Drábovkou chodník prudko padá do sedla. Na ďalšiu cestu odtiaľto volím to najmenšie zlo (teda čo najmenej po asfalte) a nazad do Hrochote sa rozhodujem dostať cez lazy a krížom cez Hrochotskú dolinu.

Kráčam z kopca ešte po asfalte smer Pajta, kde majú lesníci obory pre vysokú. Možno z toho raz spravia cirkus pre turistov ako v zubrej obore nad Topoľčiankami. Cez Kráľovu púť a Macákovú na Suché lazy vedie cesta v príjemnom tieni okrajom lesa s výhľadmi na lúky a polia. Len záverečný úsek na Bugárovo je strmo do kopca a v dolnej časti po lúke, s pražiacim slnkom za chrbtom nič moc. Ešte vymyslieť ako sa dostať cez dolinu do Hrochote.

Lúkou prešliapaný chodníček od domov smerom na sever, k nenápadnej diere v hradbe lesa ukazuje, kadiaľ asi schádzajú do doliny domáci. Viem si predstaviť, že v zime niekedy ani nemajú inú cestu do „civilizácie“. A naozaj – chodník vedie šikmo dolu lesom a ponad bralá, ukrývajúce podľa mapy Hrochotskú jaskyňu. Vypľúva ma po nejakých desiatich minútach na mostíku cez Hučavu, len pár metrov od ústia Beňovej doliny, ktorá sa zdá byť ideálnou skratkou do Hrochote .
Tu je ale strmá cesta dolinkou riadne poznačená ťažbou dreva, tak to skúšam na prvej odbočke v dolinke doľava a dobre robím – zvážnica je miernejšia, nie taká rozrytá a po chvíli ústi na štrkovú poľnú cestu. To už vidno prvé domy v Hrochoti. Kruh sa uzatvára a čo je najlepšie, v oboch krčmách po ceste k autobusu čapujú fajne chladnú kofolku.

Všetko sa to dá zvládnuť aj ako „poldenná“ túra, teda za nejakých 12 hodín, možno aj skôr. Jasné že bez spomenutých zachádzok a hľadania napríklad najväčšieho buka v CHKO, ale to by boli skôr preteky ako turistika. Pozor na mapu – v starších vydaniach nie sú ešte trasy s miestnym značením, ale nie sú ani na stránke turistickmapa.sk a nenašiel ich ani hikeplanner na stránke hiking.sk (august 2009). Našiel som ich ale v 3. vydaní mapy VKU č. 133 (Poľana) z roku 2002. Tá červená z Hrochote je isto lepšie riešenie ako šliapať na Kyslinky dolinou po asfalte pomedzi kamióny s drevom.

Rišo Pouš