Muránska planina 2 – zvážnice, rúbaniská, salaše a chalupy

Načínam druhú polovicu 4-dňového potulovania po lesoch stolických a muránskych - raňajkami na terase chaty na lúke Studňa na Muránskej planine. Ručiaci jeleň nedal spať, takže všetky ranné úkony sú za mnou skôr, ako slnko vylezie nad stromy. Môžem vyraziť v ústrety skracujúcim sa tieňom. Cieľom je dolina pod prameňom Rimavy, kde na mape vidím preveľa sivých obdĺžničkov a teda dúfam, že zas nebudem musieť vyťahovať stan. Dostať sa tam nechcem priamo (to by som skončil na obed) – ide sa pekne cik-cak, lebo chcem obzrieť aj samoty nad Tisovcom.

Prvý úsek je striedavo lúkami a lesom, po zvážnici k útulni Nižná Kľaková. Cestou malá odbočka na vyhliadku do Hrdzavej doliny, ale dnes sa akosi zaťahuje, opar visí vo vzduchu, nič moc výhľad „do diaľav zeme slovenskej.“ Len pilčíka počuť z hĺbky lesa. Dolina je známa najnižšie rastúcou kosodrevinou u nás, odtiaľto ale do očí bijú skôr holoruby. Začínam si zvykať... Takže návrat na cestu, ktorá je čoraz viac „roztraktorovaná“, koľaje hlbšie. Prudké klesanie a som pri útulni. Je jediná, ktorú spravuje priamo správa NP. Pekný zrub, prične, krytá terasa s jamou na ohnisko, ďalšie ohnisko vedľa na lúke. Rýchlo dokumentujem a odchádzam, aby som nerušil „kolegov“ pri raňajkách. Tu sa musím odpojiť z červenej, ale predtým ešte skúšam po nej zájsť trocha ďalej smerom na Sivákovú, či tam nebude niečo zaujímavé. Nie je, takže o 20 minút som nazad a zostupujem po žltej na západ.

Ďalším cieľom je Skalná brána, osamelé bralo s vyhliadkou na Stožky a Fabovu hoľu. Výhľad pekný, ale zahmlený. Dúfam že nebude pršať, hore to akosi hustne. Znova prudký zostup, koľaje po traktoroch dosahujú rekordnú hĺbku! Uvažujem: keby išiel jeden oproti, budem riskovať pokutu za pohyb mimo značeného chodníka a uhnem, alebo sa nechám prejsť? :-)

Bývalá horáreň Stožky, tajch pod ňou aj blízka liaheň pstruhov majú už svoje dobré roky za sebou. Hádam sa tu raz podarí niečo ako na Hrončoku. Aspoň že z tých náučných tabulí sa niečo dozviem. Radšej stúpam na Randavicu, aby som si posedel pri tabuľke čokolády medzi lúčnym kvietím. Nejaké ešte trčí zo zeme aj teraz, v polovici septembra.

Pod Vysokým vrchom sa zas napájam na červenú Rudnú magistrálu. No, tu by ju mali premenovať na Traktorovú. Kúsok doprava je sedlo Burda, pod ním chcem dnes prespať. Ale ešte ani poludnie nie je a plán velí: doľava! Na východ, smerom k Sivákovej, pred ktorou je na mape nakreslená vyhliadka. Tam značkovanú trasu opustím. Ale najskôr zákruty tejto „Rudnej zvážnice“ popod hrebeň. Jedinou výhodou sú výhľady na obe Stožky cez rúbane, ktorých je tu viac ako normálneho lesa. Zrazu ma šípka vyháňa do svahu, kde ani chodník nevidieť. To čo, nejaká obchádzka? Ale nie, to sa len rudná zvážnica zmenila na rudné rúbanisko a ja vďačím slnku, že dnes už rosu vysušilo. V tejto divočine by som bol po pár metroch mokrý ako myš. Značky síce pekné, nové, ale v húštine kríkov a trávy vyše hlavy. Aby som medveďovi na labu neskočil...

Nestalo sa a tak konfrontujem na vyhliadke realitu s mapou a chlieb s konzervou. Chcem sa spustiť medzi lazy a z jednej doliny prejsť cez kopec do druhej. Viem aké staré mapové podklady používa VKÚ a ako sa lazy zmenili za posledných 60 rokov. Ale pôjdem po lúkach, to trafím aj po hmate :-) Do doliny v pohode, krásne pasienky, ovečky pobehujú, jarabina na hŕbe skál pózuje, zdravím chalupárov a koštujem jabĺčka v starom sade. Dolu na križovatke by som mal trafiť cestu na Petovcovo, popri potoku. Ale kde už je tá – dávno zarastená, a dokonca za plotom. Veď domáci poradia. Poradili ochotne a už sa aj štverám hore pasienkami, strmo ako po streche. Keď ovce tade chodia, aj ja môžem. Na kopci salaš, oštekali ma psiská riadne, chlapi nič – dojenie v plnom prúde, nieto času. Cesta vedie do lesa, musím dávať pozor, aby som nezašiel kam nechcem.

Našťastie sa mi darí trafiť predpokladaný smer a popri ďalšom salaši a cez ďalšie krásne pasienky pod Kľakom sa dostávam nad dolinu Rimavy. A aj tu hore sa krčí chalupa. Dnes romantika, ale tým, ktorí tu voľakedy žili, nebolo asi do smiechu. Mám šťastie, majiteľ sa akurát vracia s taškou húb z lesa (sucho je, nerastú!) a ukazuje, kade najlepšie do doliny. Kúsok nižšie vedie takmer po vrstevnici lesná cesta z Tisovca do sedla Burda – stačí na ňu zísť a po kilometri sa z nej odpojiť smerom do doliny popri prvej chalupe, ktorú uvidím. Aj toto triafam a o hodinku už si „z bohatej ponuky“ vyberám urbársku šopu s otvorenou povalou, odkiaľ lákavo vonia čerstvé seno. A teším sa na zajtra na Fabovu hoľu, Kučalach, Zbojskú a Chlipavicu.

Rišo Pouš