Malofatranská stovka 2016
04.07.2016104km a 7000m prevýšenie, to je brutalitka, ktorá v blízkom vesmíre stredoeurópskom nemá obdobu, vie to čím ďalej tým viac ľudí. Asi preto bolo vypredané do pol hodiny. Po minulom supertropickom ročníku som si povedal, že to už horšie nemôže byť, aspoň teda čo sa počasia týka (hahaha), a teda že sa do toho môžem skúsiť poriadne oprieť. Lebo vraj extrémy si telo dlho pamätá, takže musí byť od vlani navyknuté :-) Časy a súperov neriešim, len jeden súper tu je: vlastná lenivosť. Proti tomu sa ide bojovať, vlastné hranice zas o kúsok posúvať. Hlásený bol vrchol prílevu tropického vzduchu tesne pred príchodom studeného frontu v popoludňajších hodinách. Čiže presne ako vlani na Stíhačke, keď sa príroda rozhodla tuhé ultramäso najskôr podusiť vo vlastnej šťave a následne sa snažila ho „bleskovo“ opražiť do chrumkava. Možno aby si tie fatranské medvede nevylámali na ňom zuby.
Piatkový večer v Terchovej bol ale príjemný a ráno tiež svieže, také akurát. V noci sa dobre spalo, ani ježko nefunel v tráve. Ako bolo v hale netuším, ale asi dosť „masovo“. Prezentácia prebiehala vraj non-stop celú noc až do piatej rána. No paráda, ale nie je to prílišné rozmaznávanie účastníkov? Veď aj ultrapsovi Ťapke sa už o ôsmej zatvárali oči :-)
Na štarte sa cítim ako na výstave papagájov, ešte že sám som „len“ oranžovo-modro-čierno-žltý :-) Na úvod sa štveráme k plechovému Jánošíkovi, konečne poriadna symbolika. Možno na rok nás preženú jeho rodiskom na opačnej strene doliny (Maťo D., to ber ako námet!) Až potom nazad na cestu do Vrátnej – ja reku po dákej poľnej ceste sa na ňu napojíme, ale kde...
Direkt dole po orosenej tráve. Mokré nohy na úvod, super... A kto zráta, koľkí išli po zadku? No sranda. Ale potom už klasický hadík až k vlekom a odbočka doprava, do sedla Príslop popod Sokolie. Na úvodné rozdýchanie bolo naordinované trojvršie Baraniarky, Žitné a Kraviarske. A nazad dole na cestu. Brutálne kopčeky, nebolo kde si oddýchnuť: strmé do kopca, technicky náročné z kopca, navyše dav tlačí, predbiehať ani uhýbať nie je kam, ešte že síl má každý ešte dosť.
Na Žitnom cvakacia kontrola – tohoročná novinka. Žiadne fixky, ale „orienťácke“ klieštiky. Vraj budú o rok čipy som začul? Hmmmmm, pokrok nezastavíš. Podobne ako v strave a výstroji:
V doline na ceste prvá živá kontrola, trochu asfaltu pod lanovku a príjemný traverz na chatu pod Grúňom. Na upokojenie vylágrovaných členkov. Cítim prílev sily, ľahučké nohy, až ich musím krotiť, áno, takto to dnes chcem! Ale hneď nato rozcvička pre predné stehenné svaly: brutus dlhý a strmý zbeh do Štefanovej, tento zatiaľ len po zvážnici, technicky zatiaľ nenáročný. Brutalitu treba dávkovať postupne, hehehe...
Štefanová, Vrchpodžiar, a ide sa na Veľký Rozsutec. Tentokrát zo severu, zo sedla Medzirozsutce. A tam sa dostávame krásnym chodníkom cez pár reťazí a rebríkov, cez skalné prahy a vodopádiky hornej časti Dier. Vpredu sme mali prázdno, ale viac vzadu neviem, neboli zápchy? Predtým na Baraniarkach vraj aj hej.
Tá skalnatá obluda nad nami je známa, všetko jasné: dlhé, strmé, technické. A zbeh na Medziholie vôbec nie je choďák, a už vôbec nie behák. Prežili všetci. Akurát že už zhora pečie, našťastie menej ako vlani a aj vetrík pomáha. A nie je dusno, nebude to hádam až také zlé...
Kŕmidlá dole v sedle a už štrikujeme po červenej, hore na Stoh: predo mnou, za mnou ľudia, hlava dole, pohľad pod nohy: doľava, doprava, doľava, doprava, doprava, doprava, furt doprava, čoooo? Hlava hore a na strome žltá :-)))) Héééj, zle ideme, nazáááád! No nebolo to veľa našťastie, tu ešte o nič nejde.
Konečne nad lesom, konečne pofukuje, ale prílev kozmických síl dáko vyschol. Vlastne už smerom na Rozsutec začal, premýšľam. Ale to nič, to len si telo hľadá svoj rytmus, však? V hlave mám pesničku od Elánu („Moje telooo si so mnou robííííí, čo chceee...“). Rytmus sa hľadá aj v zbehu, aj vo výšľape na Grúň a Steny, v traverze na chatu pod Chlebom... A niet ho nikde, len ma každý obieha. Výhovorka: teplota rastie, moc nefúka, treba sa šetriť do druhej polovice.
Od kontroly v traverze do Snilovského sedla nie a nie pobehnúť, a na to tu je ideálny terén! Zato rastie chuť strčiť hlavu do každej mláky. Ešte že tu žiadne nie sú :-))) Veľký a Malý Kriváň, už som uvarený na mäkko, a keď si predstavím to klesanie po žltej zo sedla Priehyb... Áno presne tak, pekná nepriama úmernosť: výška klesá, teplota stúpa, len tieňa nikde. Teším sa do lesa ako malé decko na vianoce a spomaľujem, aspoň si pofotím tých, čo idú cezo mňa, aj to je dobrá výhovorka :-)
Kontrolóri na Magure vychechtaní, spokojní, v tieni si sedia, nepochopia... A ja rozmontovaný ako lego. Hlava funguje, nohy by šli, ale slabý som ako mucha. Švédske stoly síce lákajú, ale jediný benefit, ktorý si odtiaľ pamätám, je lavór so studenou vodou. Už sa niet kam ponáhľať, tak vegetím čo to dá, lebo viem čo ma čaká: zostup na dno mordoru. A keď sa cez kotlinu pozriem na protiľahlé Martinské hole a uvedomím si, že z toho dna sa mám vydriapať hore... No, niekedy dosť nevýhoda znalosti domáceho prostredia :-)))
A tak klesám, asi po 20 minútach zbierania síl. Najmä finálny traverz na Lipovec, rozpáleným riedkym lesom na južných svahoch, to je... Ešte že viem o studničke na jeho konci. Hlava pod vodu!
Na kontrole na Lipovci: „čo cheš“? „Zimu!!“ „Nemáme.“ „Tak mi dajte pol hodiny pokoj“ :-) Asi toľko trvalo (plus nejaké to sústo dyne so škvarkami) poležať na tráve a pozbierať predposledné sily na cestu v ústrety rozpálenej africkej savane pod Piatrovou. Ako z prírodopisných filmov, len prispaté levy chýbali.
Konečne les, tieň, potok, hlavu do vody! Lebo z „dna Mordoru“ je to na Minčol takmer 1000 výškových. A svinsky strmých. Našťastie je to východný svah a po štvrtej už teplota klesá.
V polovici ďalšia samoobslužná kontrola a kus nad ňou – niekto ide zhora? Prekvápko: s hodinovým náskokom doteraz vedúci Petr Král – vraj stratil kontrolnú kartu, tak to balí. No stane sa, ale kúsok vyššie: prečo leží jeho číslo na zemi? Stratil aj to, alebo to bolo len od zlosti? Inak trochu divná výhovorka si myslím, nebol jediný a na kontrolách sa takéto straty riešiť dajú.
Konečne Minčol, vetrík, zbieranie síl poležiačky hore bruchom a čakanie, či sa telo nespamätá ako tradične do druhej polovice. A čuduj sa svet, stalo sa! Nakoniec aj kluskám v ústrety vysielačom a je to stále lepšie! Pri Rotunde síce musím zas zakempovať na dlhšie, ale škvarky s kofolou? Chute ako prvorodička...
Dobieha prvá žena Peťa Mücková, tak ju chvíľu sprevádzam, pokecám, pofotím obláčiky nad kotlinou (už aj s občasnými závesmi dažďa) a od Veterného si idem svoje. A zas tá organizátorská zákernosť – aby sme neboli ani v druhej časti príliš ochudobnení o zážitky z brutálnych zbehov a výšľapov... Pekne priamo dole z hrebeňa do Kuneradu. To už sa dlhšiu dobu navzájom obiehame s Tónom Belianskym a nakoniec to spolu dotiahneme až na Kľak. Dodatočne veľká vďaka za hecung aj za spoločnosť, lebo si sa mi v cieli dáko stratil a nebolo príležitosti podať ti ruku.
Na obžerstvovačke v Kunerade známy scenár: najprv 10 minút spamätávania sa, kým som schopný povedať, čo potrebujem. Hádžem do seba posledné chemické tromfy, ktoré mi majú pomôcť prežiť posledných šesť hodín, aspoň tak to vidím... Zaberajú a ešte viac asi fakt, že zas sa dorútila Peťa, samozrejme v dobrej nálade, a chvíľu za ňou ďalší dvaja chrti. Radšej idem. Dokopy odtiaľto odíde 25 stovkárov, kým sa kontrola dozvie, že ďalších už na trať pustiť nesmie...
To už s Tónom zdolávame asi najprudší turistický chodník na svete – prečo si nám Maťo pri príhovore nepovedal, že si máme pribaliť stúpacie železá? Ako sa toto dá vyjsť za dažďa, netuším...
Pred desiatou smerujeme na Hnilickú Kýčeru a na juhu to pomedzi stromy zľahka iskrí a jemne duní. To nič, to je ďaleko.... Ale na Kýčere keď sa to pred nami otvorí a vidíme čo sa na nás valí...
V Sedle pod Úplazom nás už pokropí, ale to akurát príjemne ochladí a zem pekne vonia. Zato na Jankovej už sa čerti ženia a pod Skalkami špekulujeme, či radšej nezísť dole do Vrícka a neobísť Ostrú skalu aj Kľak po zelenej. Ale blesky bijú hádam dosť ďaleko, tak to riskneme a vo Vríčanskom sedle už neprší a aj hromobitie utíchlo. Tak sa štveráme. No to bude iná sranda po tej kĺzačke... Ale napodiv, ten lejakový extrém má svoje výhody: tie potoky vody vymyli blato až na tvrdý podklad a keď si človek správne vyberie, dá sa do toho aj noha s istotou oprieť.
A tak sme hore a hopkáme traverzom na Kľak, niekedy po členky vo vode a po hromadách ľadových krúp. Íha, tak tu to museli mať chlapci pred nami hustééé :-) A blesky zas silnejú. No hádam nás to už pustí... Ale kdežeee, o chvíľu aj nás skúša lejak a víchor od juhozápadu. Posledných pár metrov na Kľak ideme doslova potokom, ale komu by to už vadilo že?
Cez vrchol radšej svižne, ten bleskozvod nie je bezpečné teraz objímať. Je mi už slušne zima, tak opúšťam parťáka rýchlejším zbehom, nech sa ohrejem. Hlas zo stanu na poslednej kontrole na Reváni ma upozorňuje na legendárne zostupové blatko, ale aj tam ako pri výstupe úplný komfort a opora pre nohy, keď si len trochu strážim, kam stúpiť.
A to je všetko, potom už len svetlá chát v sedle, tak sa to zas podarilo, aj keď to bol fakt brutusnejší brutus ako vlani, a to len sčasti vďaka počasiu. Telu asi musím poriadne vysvetliť, čo od neho chcem.
Nakoniec teda dorazilo len 25 tých čo vyrazili z Terchovej, čo teda nik netipoval. Najrýchlejšia dvojka Martin Halász a Jozef Harčarík za kozmických 17:23, prvá Peťa Mücková za 20:33 aj s polihovaním pod Kýčerou :-) Komplet je to v galérii.
Na záver treba vysloviť veľkú vďaku tímu okolo Martina Drozda, lebo asi málo ľudí si uvedomuje, koľko energie stojí takéto podujatie spáchať – všetko vybaviť, označkovať trať, skoordinovať viac ako 50 dobrovoľníkov a ešte aj očipovať tých 28 medveďov. Len nabudúce prosím nejakého aj prilepiť blízko chodníka, na viditeľné miesto... Zas to bolo celé perfektne vymyslené a zorganizované, aj keď počasie do stovky dosť podstatne zasiahlo. Aspoň päťdesiatka hádam dopadla podľa očakávaní. Hádam sa na budúci rok uvidíme zas, ale to už si neviem dosť dobre predstaviť, ako by to mohlo byť ešte náročnejšie :-)
Rišo Pouš
Fotky Malofatranská stovka 2016
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (1095x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (846x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (802x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (785x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (702x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (700x)
- ŠUPka 2024 (685x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (627x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (626x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (621x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...