Machu Picchu

Na svete je veľa pekných miest, no väčšinou sa realita nepribližuje tomu, ako dobre sme ich už predtým videli nafotené. Je na svete veľa miest, na ktoré sa ľudia túžia dostať, no väčšinou je realita len chabý odvar toho, ako si dané miesto vysnívali. Je však jedno miesto, ktoré je výnimkou z týchto pravidiel. Miesto, ktoré je naživo lepšie ako akýkoľvek záznam, ktorý ste o ňom doteraz videli.

 Stratené mesto Inkov – Machu Picchu! Je to miesto, o ktorom existuje viac dohadov ako skutočných faktov. Nevieme s určitosťou povedať, prečo ho Inkovia nechali opustené. Ani to, prečo sa na svetlo sveta opäť dostalo až v roku 1911 Binghamovou zásluhou. A odvtedy sa nikomu nepodarilo presne vysvetliť, na čo toto záhadné miesto slúžilo.

 Bola to pevnosť? Brána do Amazónie? Ženské pohrebisko? Astronomické, či vedecké stredisko? Poľnohospodárske centrum? Pristávacia plocha pre mimozemšťanov? Letné sídlo Inku Pachacuteqa? O tomto sa bolo natočených veľa dokumentov, napísaných veľa kníh a štúdií. Všetky čísla a fakty sa dajú nájsť v nich. Dnes mi ide o dojem, aký toto miesto zanecháva!

Prísť na Machu Picchu je hlavne veľká úľava pre organizmus. Všeobecne sa verí, že aby sme sa sem dostali, potrebujeme vystúpiť vysoko do hôr. Pravda je však taká, že z naozajstných hôr, výšok a chladu Altiplana je treba zostúpiť. A keď vystupujeme z vlaku v Aquas Calientes - dedinke pod Machu Picchu, začíname tušiť niečo veľkolepého!

Sme zrazu v obrovskom kaňone rieky Urubamby. Hlboko v tomto údolí! Rieka Urubamba, ktorú sme ešte pred pár hodinami videli ako pokojnú a lenivú rieku sa zrazu zmenila. Nabrala na sile a s hukotom sa valí kamsi do amazónskeho pralesa. Oveľa ľahšie sa nám dýcha a je zrazu aj oveľa teplejšie. Noc pred samotným výstupom na ruiny je nepokojná. Ráno vstávame skoro, vchádzame do areálu, no ani tesne po vstupe nevidieť okrem pár kamenných domčekov nič výnimočné.

Chodník pokračuje v lese. Slnko začína vyhrievať cez ranný opar, cítime vysokú vlhkosť vzduchu. Na to akí boli Inkovia vzrastom malí ľudia, stavali neuveriteľne veľké schody. Koleso nepoznali, všade robili len svoje strmé, kamenné schodiská. Les sa zrazu otvorí a my sme tu. Sme na Machu Picchu. Na jeho terasách. Je to obrovské a nádherné zároveň! Nikto nemôže povedať, že by tento obrázok už pred tým niekde nevidel. Ale naživo to aj tak vyráža dych!

Vydýchavame sa a sadáme si na jednu z terás blízko Domu strážcu. Hmla sa prevaľuje, odkrýva a zase zahaľuje Huayna Picchu, špicatý kopec nad celým areálom. Sme na mieste, ktoré je naozaj geniálne zapustené medzi horami. A verte, že ak už sedíte na terasách tohto strateného mesta Inkov, tak budete natoľko uchvátení jeho zjavom, že čas sa na chvíľu zastaví. A zrazu je nám jedno, že v podstate nikto poriadne nevysvetlil jeho záhadu. Že okrem Intihuantany sú všetky ostatné názvy v celom komplexe iba vymyslené. Že lamy, ktoré sa pasú vedľa nás sem tiež doniesli až pomerne nedávno, aby vylepšovali dojem a starali sa o trávnik. Lebo Machu Picchu je dokonalé!

A ešte jedna rada pre tých, ktorí sa tam chystáte na vlastnú päsť – jediná prístupová cesta k Machu Picchu je železnica. Nezabudnite si teda dostatočne v predstihu zarezervovať lístky na vlak aj vstup na samotné ruiny. Aby vás pri báne neotočili a nevrátili domov s dlhým nosom. Šťastné cesty!

Michal Chmeliar