Ferrata na Watzmann 2713m.

    Mne by asi ani nenapadlo isť do Álp do Nemecka. Návrh prišiel od kamoša z Popradu. Boli na to len dvaja, takže som sa trošičku prikmotril. Sú tam nižšie kopce ako v Západných Alpách, takže aj od manželky som skôr mohol očakávať povolenie, ktorého som sa nakoniec aj tak nedočkal. S veľkým pocitom zodpovednosti som sa rozlúčil s Majkou a Borisom a nasadol som na vlak. V Poprade ma už čakal Robo, ešte sme vyzdvihli Spyrosa a partia bola takmer kompletná. Môj najvernejší alpský parťák Jano čakal neskoro v noci na stanici v Trenčíne. Po celej noci strávenej v aute sme ráno vystúpili v Salzburgu. Moje doterajšie cesty do Álp sa vyhýbali mestám, ale keďže túto som ja neorganizoval, tak sme si doobeda prezreli mesto a skutočne to bol veľmi príjemný zážitok. Vrelo odporúčam. A priamo z mesta sme aj prvýkrát zahliadli náš prvý cieľ – Watzmann.

Je to veľmi pekný trojvrcholový kopec, kde najvyšší vrchol Watzmann Mittelspitze meria 2713m. Významná  a horolezecky zaujímavá je najmä  jeho východná stena vysoká 1800 metrov, ktorá sa dvíha priamo od jazera Königssee. Stena je podľa mňa vhodná skôr na zimné výstupy, pretože vyzerala byť dosť rozlámaná. Pre nás vysokohorských turistov je omnoho zaujímavejší prechod cez všetky tri vrcholy Watzmannu. Táto trasa je zabezpečená oceľovými lanami, takže sa stáva prístupnejšou, nie len pre horolezcov. Avšak osobne by som prechod hrebeňom Watzmannu ohodnotil ako vážnu vysokohorskú túru, dostatočne dlhú, exponovanú a vyžadujúcu skúsenosti s pohybom v horách. A to je presne čosi pre nás.

Presne podľa itinerára starostlivo prichystaného Spyrosom sme si zrána prezreli Salzburg, potom jazero Königssee a presunuli sa do Berchtesgadenu, čo je naším východiskom. Dnes stačí vyraziť neskoro poobede. Na pláne máme len dôjsť na chatu Watzmannhaus 1930m, kde prespíme a ráno uskutočníme náš traverz. Na chatu treba nastúpať asi 1300 metrov prevýšenia. Robo a Spyros idú úplne naľahko, my s Janom sme v rámci šetrenia, potom čo Jana okradli v Chorvátsku, keď bol na ceste do Azerbajdžanu a ja rekonštruujem byt, pribalili aj spacaky, karimatky a varič. Prespime niekde cestou pri ovciach a ráno chalanov dobehneme. Pomaly naberáme výšku a nad Bavorskými Alpami sa sťahujú stále hustejšie mraky. Prečkali sme dáždik v kôlničke na salaši a pokračovali ďalej. Pomaly sa schyľuje k večeru a my s Janom sa už obzeráme, kde by sme zložili naše mladé kosti. A nádherné miestečko, ako je v Alpách zvykom, sa našlo. Nádherný opustený salaš obohnaný funkčným elektrickým plotom je pre nás ako stvorený. Nemáme Alpenverein, takže noc na Watzmannhaus by nás vyšla na 20€. Strecha nášho salaša má veľký previs a pod previsom je naukladané drevo nádherne kryté pred dažďom. Tu sme si navarili, pospomínali na naše skoršie alpské dobrodružstvá, baby sme porozoberali a pomaly aj ľahli spať.

    Ráno sme mali vyraziť skoro, ale tak dobre sa spalo, že nikomu sa nechcelo vystrčiť nos zo spacáku. Až niekedy pred siedmou sme sa premohli nahádzali veci do batohov a bez raňajok vyrazili do kopca. Za hodinku sme aj my na Watzmannhaus, ale o popradskej sekcii nasej expedície  tu na chate nikto nič nevie. Možno použili nejaké krycie mená, ale pravdepodobnejšie je, že niekto chcel ušetriť na dani, tak ich ubytoval „načierno“. Ale to je jedno. Stúpame na prvý vrchol - Höcheck 2651m. Tu je bivakovacia búda. Začína ferrata. Ešte som nebol na ferrate, takže nemám ani farratový set. Veľmi dobre poslúži aj obyčajná plochá slučka s karabínou. Zatiaľ lámeme rekordy na časoch udávaných na smerovníkoch. Rýchle tempo nám vyhovuje aj preto, že vieme, že poobede sa má pokaziť počasie. Ďalším cieľom je najvyšší bod hrebeňa Watzmannu – Mittelspitze 2713.

Hrebeň je vďaka zaisteniu úplne v pohode. Najťažšie úseky by sa dali prirovnať k Martinovke. Miestami je expozícia skutočne nádherná. Z doliny sa už hrnú mraky, takže hlbočinu východnej steny pod nohami vôbec nevnímame. Na hrebeni nie je veľa ľudí a tak si dokonale užívame nádhernú hrebeňovku. Udávané časy sťahujeme na polovicu a na posledný Južný vrchol Watzmannu 2712m prichádzame spolu s oblačnosťou. Sme však úplne pokojní, lebo vidíme že oblačnosť nie je búrková a žiadne hromy blesky nehrozia. Nanajvýš zmokneme ako myši. Na Sudspitze sme dobehli aj Roba so Spyrosom, spravili pár stupídnych fotiek a začali zostupovať. Čaká nás vyše 2000m prevýšenia smerom dolu. Vyzerá, že celé to absolvujeme v daždi. Dážď sa postupne mení na lejak. Zostupujeme dolinou Wimbachtall. Dolina skutočne úžasná. Samé strmé zrázy, vodopády a skalné veže. Dážď dodáva doline úžasný dojem divokosti. Škoda len, že pre ten dážď sa nikomu nechce fotiť. Pri chate, ktorej meno si nepamätám, vo výške asi 1200m vravíme, že už sme celkom dosť mokrí a polovica Popradčanov má už zostupu aj celkom dosť, dolu nás nič suché nečaká... Rozhodujeme sa teda prásknuť po kešeni a dáme tých 14ečiek za nocľah v suchu a teple. Doplníme to horúcou čokoládou a pivkom pre lepší spánok a už nám vôbec nič nechýba. Nádherný deň je za nami.

    Ráno v nie o moc lepšom počasí sme dokončili zostup do Berchtesgadenu. Na Watzmann sa skutočne oplatilo ísť. Je to nádherný kopec. Odporúčam...
    Nasledovalo varenie a maškrtenie v autobusovej zastávke a presun pod náš ďalší cieľ v Nemecku – Zugspitze. Ideme do Garmisch Partenkirchenu. O tom ste už určite počuli. Jazdí sa tam svetový pohár v SuperG na zjazdovke Kandahár. Ale o tom nabudúce...:)

Marián Surničin