Diaľkový pochod a beh Strážovskými vrchmi 2016

V nedeľu na 1.mája oslavovali ULTRAS sviatok práce tvrdou robotou, tak po svojom... „Náhodou“ sa ich zišlo 55 v Trenčianskych Tepliciach na autobuske, že si pôjdu trocha zabehať, ale len tak lajt, 53km/2600m. Náhodou už tretí raz. Náhodou som sa o tomto prvomájovom sprievode tiež dozvedel, tak som sa prišiel pozrieť, že známe tváre a tak... Šak prechádzka neuškodí v takú peknú nedeľu: Teplice – Petrovanské lúky – Petrova Lehota – Veľké lúky – Baske – Homôľka – Vápeč – Horná Poruba – Kýšky - Teplice. Počasie ideál, slniečko, postupne nejaké mraky, do toho príjemný fukerík z JV tuším, pod nohami sucho, radosť sláviť sviatok práce poriadnou prácou.

Náhodou tam niekto presne o ôsmej strieľal z pištole, tak, akože, hádam aj poďme. Z radosti, že som zas po dlhej dobe medzi ľuďmi (no, ľuďmi, veď hej...) som sa samozrejme rozbehol ako šalený, aj budúceho traťového rekordéra som si dovolil predbehnúť – akože aby som mal fotku aj spredu. Lebo sa vpredu spravila taká trojzverová skupinka, že oni si to idú rozdať. Veď si aj.

Náskok na zvyšok davu pekne rástol, tak som radšej poslušne zatiahol ručnú brzdu, nech dožijem do konca. Ukázali mi ako sa z kopca behá, už na zošupe do Petrovej Lehoty. Ako to stíhajú očami vôbec vnímať, kam dávať nohy? No, hádam by som mal potrénuvať aj dole kopcom.

Za Lehotou cez cestu, nálepku od kontrolášov  a prevážne po lesných cestách a prevážne do kopca až na Baske. Potom jeden z najkrajších úsekov po rozľahlých lúkach až do sedla Homôľka. Vedúca trojka už len ako rozmazaná trojbodka v diaľke.

Na Homôľke švédske stoly (Perníky!!!! No a odtrhni sa a bež vraj...) a druhý na parádu úsek, po technickom hrebienku. Aj keď s poriadne prudkým nástupom aj zostupom z neho. Taká rozcvička na Vápeč. Pod ním, keď už je to najstrmšie a neznalý si myslí, že už bude hore, tak ešte nie – to len sedlo Palúch, podvrcholové. Hore ešte zopár minút a grandiózny výhľad, dalo by sa tam dlho vrtieť a kochať sa, no treba ísť.

Výhľad aj na Hornú Porubu s treťou živou kontrolou a krmítkami, ktoré akurát niekto z vedúcej trojky opúšťa. A za dedinou stúpanie  pod Hoľazne a pohľad do „cieľovej rovinky“. Len sa tam ešte dostať, saaaakra – strášne prudko dole, nohy už cítiť, aj kŕče sa už trochu hlásia.

Nejakých 20 minút a som tam, našťastie krmiči majú aj antikŕčepciu – aj tá spadnutá na zem piruľa je dobrá. Netreba sa tu veľmi natlačiť, lebo stadeto sa ide výživne do kopca – a zaujímavo: aj keď sú okolo lúky, značka ide dákym zbojníckym chodníčkom v kroví. Aspoň nepečie na hlavu.

No a hore, pod Hoľaznym, sa to konečne položí a ozaj už len tá „cieľová rovinka“. Síce trošku pokrčená, ale rovina, to by nebolo ono. Cestou nejaké tie preliezačky, na konci ešte trochu traktormi vytuningovanej zvážnice, ale vcelku pohodové lesné cestičky a chodníky, až k záverečným serpentínam. Na ich vršku ručí plechový jeleň a na spodku smrdia výpary z reštauračnej kuchyne. Jo, tam končíme, na terase, ideálne. A obsluha je rýchla a ochotná, napriek tomu, že nik nevyzerá ani nevonia ako kúpeľný hosť.

Vyzerá to na pekný záver víkendu, až závidím všetkým, ktorí ostávajú. Ale je nedeľa, takže len drgnem do seba dve kofoly a hor sa na cestu do práce – pekne na stojáka v meškajúcom rýchliku. Aj autobus k tomu rýchliku sa mi podarilo zmeškať, takže veľká vďaka chalanom z TN za odvoz dole do Teplej. Ale ostáva svalovica a tešenie na ďalšiu akciu. Lebo nakoniec si ten "kúpeľný okruh" prešlo 49 výletníkov, z toho sedem dám. Nikoho nič nezožralo, zato tá reštika ostala asi poriadne vyžratá. Ale asi im to tam nevadilo... Rýchle časy z vlaňajška boli zas trochu zrýchlené, ultra je proste na vzostupe. Náčelník a spol, dobre že ste do tých Teplíc tak náhodou došli na vychádzku :-)

Rišo Pouš