Čo nové v Žiarskej doline?

          Nič. Len to že prevádzkovateľ zjazdu na kolobežkách si bude musieť hľadať na leto inú destináciu. Sneh sa topí, ale stále je ho tam na mrte dosť. Lavína je pokrytá spleťou konárov, blata, drnov, stromov polámaných ako zápalky. Suchou nohou sa dá prejsť starou cestou na Žiarsku chatu, ale väčšina ľudí využíva stále klasickú asfaltovú cestu.
          Tá za druhým kilometorom pri studničke víta snehovou bránou vysokou 3-4m, po ceste sa valí voda. Ešte kúsok po asfalte a s cestou sa definitívne lúčime na ďalšie 3km. Takisto aj s potokom, stretneme sa až pri chate. Cesta po snehu je už dosť udupaná, kmene, ktoré lavína strhla sa stávajú lavičkami. Pozor živica. Sem tam sa objaví kúsok asfaltu, ale to si všimne len málokto.
          Všetci vykrúcajú hlavy napravo naľavo: tam úplne chýba les, tamto asi viedla cesta, kde je potok? ... Chatu vidno z diaľky. Čo to už na nej opravili, spojazdnili. Až na meteorologickú stanicu ktorá sa kedysi hrdo týčila k nebu – teraz sa skláňa po samotnú zem. Minichatka pred veľkou chatou má svoju strechu o niekoľko desiatok metrov ďalej v stromoch porozmetanú... No čo už, prírode nerozkážeš!

Martina Ševčíková