Bánovská motanica - vyšší level Ultra

 V súčasnej doslova explózii bežeckých ultra podujatí, keď na Slovensku vznikajú jedny dlhé preteky za druhými, keď účasť na stokilometrových pretekoch už dávno nie je len pre zopár narušených vyvrheľov, keď o známych 140-kilometrových pretekoch počúvam v rádiu každý deň už týždeň pred štartom, nedá mi nespomenúť si na moje zážitky a skúsenosti spred asi 15 rokov na sérii vytrvalostných pretekov v Poľsku.

Už vtedy, keď u nás ešte nikto ani zďaleka nechyroval o NTS-ke alebo o Štefánikovi, sa v Poľsku konal celý pohár pretekov, o ktorých by sa dnes dalo povedať ULTRA. Nebol to vždy len beh. Jazdilo sa aj na bajku, pádlovalo sa na kajaku, pridávali sa ďalšie zručnosti. Základom ale bol vždy beh, a nielen to: ten základný postreh je, že na všetkých týchto pretekoch sa pretekalo s mapou a buzolou, všetky boli orientačné...

Spomeniem si na to vždy, keď si čítam reporty zo slovenských stoviek, ako kto kde a kedy kufroval a ako ho to pripravilo o dobrý výsledok. Vyskytli sa aj prípady, keď ambiciózni bežci vynadali organizátorom, že značenie nebolo dostatočne kvalitné... :) Značenie na stokilometrovej trati??! WTF?

Neviem, ale možno sa mýlim. Ja mám však vždy pocit, že ten boom behania v prírode - nie je to akýsi pokus o väčšie zblíženie sa s ňou? O akýsi návrat k nej... Preto mi túžba prebehnúť sa sto kilometrov v lese po dokonale vyznačenej trati (ideálne súvislou čiarou, aby som to mohol dať v plnom behu a nemusel dvíhať hlavu hore) pripadá trošku scestná...

Nie, v žiadnom prípade sa nechcem navážať do toho, čo tu už je. Naopak, ten obrovský nárast popularity Ultra ma veľmi teší. Ale...

Orientačné preteky v prírode sú iný level zážitku. Po veľkých skúsenostiach môžem porovnávať: nikdy som po tzv. klasických pretekoch nemal taký pocit, že viem kde som bol, a že si pamätám výhľady a krásne prírodné scenérie, ako po pretekoch orientačných... 

A potom tie zážitky, ako ocitnúť sa po polnoci sám vysoko v horách na vojenskom cintoríne. Zobudiť v noci pri prebehu dedinkou všetkých psov a následne aj osadníkov - ale to som už prášil preč... A samozrejme blúdenia väčšie i menšie, ale vždy také, za ktoré som si mohol sám a nemusel som na nikoho nadávať...

Prečo to vlastne píšem?  Aj keď slovenský trend sa uberá iným smerom, máme tu našťastie lastovičku. Máme tu šancu vybrať sa v noci do lesa len s buzolou a mapou, a dnes už aj s gps-kom. Vtedy v Poľsku bola elektronika prísne zakázaná. Ozaj, kedy ste naposledy blúdili sám v noci lesom? Nebojte sa, nebudete tam sami. Zvieratká sú vtedy najaktívnejšie... :D

A podobné podujatie ponúka okrem ozajstného vybláznenia sa v hustých lesoch, na cestičkách aj necestách aj kadečo naviac. Poriadne dostane zabrať nielen telesná stránka, ale pariť sa bude aj z hlavy. Šachy, poker a ultramaratón k tomu.  Pridanou hodnotou je vždy stretnutie s celým zverincom podobných tvorov ako ste vy... 

Teším sa na Bánovskú motanicu. Jedinú to orientačnú slovenskú stovku. Vďaka Johnnymu. Takže vidíme sa... Už o tri týždne...

Viac sa dozviete tu:  bn100.webnode.sk/

Martin Bartoň