Bajkom z Lučenca na Krížnu

Je ráno 3:00. Skoro, ale ako sa spieva v starej trampskej piesni, tak všetky správne cesty začínajú zrána. Ospalo varím kávu, chystám raňajky, k tomu šesť rožkov so salámou a syrom ako prvotné palivo na dnešný ťah a pár orechových a proteínových tyčiniek. Pomaličky vychutnávam, nikam sa zatiaľ neponáhľam, vonku je ešte tma, počkám na brieždenie, nech som prebratý. Balenie vecí, zbežná kontrola a pred piatou vyrážam. Čaká ma dnes záťah na Krížnu, podľa mapy nejakých 150 km a 4000 výškových metrov osamote po lesoch a lúkach Podpoľania, Starohorských vrchov a Veľkej Fatry. Veď prečo sa priamo z domu nevybrať na nejaký významný cyklovrchol? A prečo hneď nie na jeden z tých najvýznamnejších?

Na začiatok je to asi 20 km rovinka poliami, sem-tam asfalt na rozohriatie. A to bude treba. Na nohách iba cyklokraťasy, hore dlhé termo tričko, na ňom dres, v ňom fukerka. Teplota okolo +5 stupňov, pocitovka ešte nižšie.

Za Tomášovcami ma chytí východ slnka, zlatá ranná „minútka“ urobí úsmev na tvári, zahmkám si pesničku o ranných cestách a šliapem ďalej. Všade je ešte mŕtvo, vypustená Ružiná je tichá, ešte celá v tieni. Znova kúsok asfaltu cez Divín, Dobroč, Mýtnu, a tu začína prvé stúpanie smerom na Vrchdobroč po modrej cyklotrase. Modrá cykloznačka stúpa strmými makadamovými zákrutami do ostrého svahu. Idem úplne pomaly, sem-tam kontrolujem tepy, nech to zbytočne zo začiatku neprepaľujem. Času mám dosť a kilometrov pred sebou ešte viac. Pripadá mi, že sa totálne vlečiem, ale nakoniec doma zisťujem, že som si na tomto segmente na Strave spravil PR (potešilo).

Les sa končí, prichádzajú prvé z mnohých lúk a pasienkov, ktorých je mimochodom na celej trase veľké množstvo, takže za pekného počasia je trasa ukážkovo vyhliadková. A že dnes sa počasie predviedlo. Už zrána je to nebeský plech s ostrými kontúrami, ktorý sa až v neskorom poobedí mierne zatiahne slabým oparom. Prvé stúpanie mám za sebou, prichádza rad na prvý rožok. Stojím a jem, ale len tá zima. Rozmýšľam, ako je dobre termospoďárom doma v skrini. Inak celá trasa bude poznamená tým, že do kopca sa ide človek roztopiť, cestou dole zamrznúť.

Vrchdobroč, za ním rozbité asfaltky smer Bratkovica. Potom napojenie na modrú turistickú značku a stupák do skutočného Podpolianskeho medveďova. Nikde nikto. Prakticky rovinkou až k prameňu Ipľa, nezachádzam však až k nemu, vody mám zatiaľ dosť. Sedem deci vo fľaške na ráme, šesť deci vo fľaške v drese. Vychádzam z lesa na úžasné miesto z kadiaľ človek vidí „pol“ Slovenska. Rovno pred nosom Nízke Tatry, za nimi sa vystrkujúce Vysoké. Napravo Klenovský Vepor, naľavo Ľubietovský. V dolinke pod sebou na konci lúčky Lom nad Rimavicou. Zjazd je rýchly a studený. V dedinke všetko zavreté. Pokračujem cestou na Sihlu, miernym stúpaním na Tlstý javor.

Tu začína nádherná hrebeňovka na Zákľuky. Pár rokov som tu už nebol, ale pamätám si ju ako jednu zo slovenských top. Strieda sa les s otvorenými lúkami. Chodník je ako pozametaný. Korona karanténa spravila svoje, nepamätám si, kedy som v lesoch stretol toľko ľudí, ako počas nej. Ale dnes zatiaľ nie, dnes je ešte skoro. 60 kilákov za sebou v úplnej samote. Aj vďaka nej si spomeniem na šéfa tunajších hôr a v duchu ho poprosím, nech ma nechá na pokoji, veď len prechádzam a ako som prišiel, tak aj odídem. Žiadosť funguje dokonale a je vybavená k mojej spokojnosti.

Míňam salaš Obrubovanec, odtiaľ pár hupáčikov a som na Zákľukách. Znova nesklamali. Výhľady nádherné, rožok chutný, len tá zima. Dlho sa nezdržujem a zjazdujem po cykloznačke na Hrončok. Na holých nohách mi stoja všetky chlpy, prsty na rukách mám také zmrznuté, že ledva stláčam brzdové páky. Dole je však teplejšie. Obídem priehradu a zatočím smer Chata pod Hrbom. Až po smerovník Na Štompe ma čaká tiahle stúpanie. Zahrejem sa natoľko, že rozopínam dres. Aj voda sa zrazu rapídne míňa. Hore je však výdatný prameň, tak pijem, čo to dá, dopĺňam obe fľaše, v jednej robím ionťák. Spomenie si na šéfa, tak sa nejako nezdržujem a idem do dlhého zjazdu, lebo počas jazdy naňho nemyslím.

Z lesa vypadnem na Tri vody rovno k starej vysokej peci. Doteraz som ju videl iba na fotkách, tak je potrebné si ju poriadne obzrieť. Po chvíli pokračujem asfaltkou, ktorá sa končí v prudkých serpentínach. Je to príkre, ale stále sa dá ťahať. Aj keď na najľahšom. Fučím až po Chatu pod Hrbom. Škoda jej. Je na ideálnom mieste v tomto kraji. Pozerám na smerovník, že ani ten už sa po nej nevolá. Milým prekvapením sú však kamene, ktoré sú pomenované a sprevádzajú ma na ďalšom kuse cesty. Tento tu sa volá Tichomír, neskôr nájdem Čelienec.

Zjazdujem smer Ľubietová. Keď prídem k asfaltke, tak prvýkrát vidím v diaľke svoj cieľ. Ešte je to síce ďaleko, ale na dohľad. Za mnou je Ľubietovský Vepor, z tejto strany naozaj impozantný.

Pokračujem dole asfaltkou. V Ľubietovej by som si dal aj nejakú kávu, nachádzam aj príjemnú kaviarničku s terasou, je však zavreté. Pokračujem teda zelenou značkou na kopec so zaujímavým názvom – Skalolam. Idem tade prvýkrát a znova je to básnička o horských lúkach sa nádhernými 360-stupňovými výhľadmi.

Cez les dole do Slovenskej Ľupče a som v civilizácii. Krčma s veľkou terasou je otvorená, tak na štvrťhodinku sadnem na kofolu a kávičku, skontrolujem mapu v mobile a ide sa ďalej.

Lesom do Priechodu, odtiaľ asfaltkou na Baláže a potom stúpaním na Krčahy. Kopec mi už začína pripadať nekonečný, keďže za vytúženým vrcholom sa objaví ďalšie stúpanie. Nepríjemné, hlavne, keď to človek nepozná. Ale raz tam prísť musím, hore si oddýchnem, dačo zjem, stretám prvých bajkerov. Človek začína mať dobrý pocit, keď vie, že už ho čaká iba zjazd až po odbočku na Rybô a potom už iba posledný kopec.

Zastavujem pri smerovníku a pamätníku SNP. V nohách mám cez 120 km a takmer 3000 výškových metrov. Zostáva necelých 12 kilákov a mám to za sebou. Potom už len dole.

Ale Krížna je Krížna, nohy cítia už zdolané, musím jesť aj piť viac ako doteraz. Našťastie sú cestou pramene. Stúpanie cez Rybovské sedlo je technické, ale dá sa vytiahnuť. Vlastne všetko sa dá dnes vytiahnuť, až na posledných asi 20 m pod vrcholom, kde mi podklzuje zadné koleso a musím tlačiť.

Ale som hore. Po 11 a pol hodinách, 140 km a 3960 m výškových.

Na vrchole sú turisti, obzerajú si bicykel, chvália ma, že konečne niekto bez elektriky. Zasmejem sa a tiež sa pochválim svojou dnešnou trasou. Fotia ma s bicyklom nad hlavou, mám zo seba dobrý pocit. No, kto ťa pochváli, keď nie sám?

Chvíľu sedím, volám chalanom, čo mi robia odvoz od parkoviska pri Harmaneckej jaskyni, že som hore. Teraz už len zjazd rozbitou cestou k horskému hotelu a potom dole k hlavnej ceste. Kúsok nad Kráľovou studňou strácam pri zjazde stopu a takmer sa vytrepem. No, nebol by to pekný koniec. Ale niečo vo mne si chce aj ten zjazd užiť naplno, tak to nejako neriešim. Rozmýšľam, kadiaľ od hotela a keďže Bystrickou dolinou som ešte nešiel, tak sa rýchlo rozhodujem pre ňu. V hornej časti je to paráda. Asfaltka nižšie je však nekonečná, ale nakoniec prídem až do Dolného Harmanca, odtiaľ ešte kúsok do kopca na parkovisko k jaskyni, nech mám cez 4000 m výškových a plnotučný deň je za mnou.

Lučenec – Krížna – parkovisko Harmanec, jaskyňa. 157 km / 4050m. 12:50 hod.

Lukáš Jureňa