Alpské steny: Classic Six-Pack

Je tomu vyše roka, čo som na Vetroplacha, písal článok o knihe Gastona Rébuffata- The 100 Finest Routes. Klasiky v masíve Mont Blancu. Rok je naozaj dlhá doba a ja verím, že to niekomu z vás pomohlo zoznámit sa s nádherným údolím Chamonix, otestovať tamojší granit alebo ochutnať kúsok z chrumkavého firnu. A verím, že ujo Rébuffat bol pri tom tiež.

Tento krát som sa rozhodol, vo volnom pokračovaní, opísať a podeliť sa s vami o dobrodružstvá, ktoré sme so spolulezcami, prežili pri potulkách veľkými severnými stenami Álp. Rovnako inšpirovaný knihou Gastona Rébuffata, no tento krát s názvom Hviezdy a búrky.

Grandes Jorasses (severná stena)- Walkerov pilier  VII, ED, 1200 metrov

Začali sme posledným problémom...

Bol horúci letný den a rozpálenými uličkami Chamonix, prúdili davy turistov. Jediné miesto, kde sa dalo trošku schladiť, bolo na moste cez rieku Arva. Studený vánok a divoká ľadovcová voda, pôsobili doslova ako oáza. Na chvílu som zastal a len tak sa zahladel. Vždy ma vedela upokojit tá neuveritelná sila vody a zvuk, ktorý ju sprevádzal. Zvládneme to!

Pred kanceláriou horských vodcov- Maison de la Montagne, bolo poriadne rušno. Na kamennom námestí postávali miestni guides a na tráve pod obrovskou borovicou, vylihovali lezci. Z nedalekého kostola sa ozvali zvony, ktoré odbili presne tri. Všetko sa nahrnulo dnu.

„Yes, very good conditions on Walker spur.“ Tak znela odpoved na moju otázku. Nebolo na čo čakať...

„Teba to ešte baví?“ Labuť vyzeral, že má toho naozaj už plné zuby. Vstávali sme niečo po polnoci, absolvovali nepríjemný nástup ľadovcom a vyliezli takmer 30 dĺžok. Boli sme skutočne vysoko. Červený komín, klúčové miesto na legendárnom Walkerovom pilieri v severnej stene Grandes Jorasses. 

„Lebo ja by som si už zavolal aj vrtulník...“ Až doteraz každý bojoval so svojimi vlastnými myšlienkami ako sa len dalo. No občas príde aj slabšia chvílka. Ani sme vtedy netušili, ako dobre sa raz na tejto hláške zasmejeme...

S Labuťom sme sa spoznali pod Marmoladou, kde sme sa aj prvý krát naviazali na spoločné lano. „Ty vyzeráš, že sa bude za tebou dobre žumarovat.“ Bola jedna z jeho prvých viet, ktorou raz zacal konverzáciu. Následne som mu údajne zachránil život, ked som mu tesne pred držkou, zakričal nech do špáry založí červeného frenda. Pod ním 15 metrov položenej sedmičkovej platne a žiadne istenie... Pri zostupe z vrcholu sme sa dohodli, že raz skúsime Walkera. Neprešiel ani mesiac a v telefóne pocujem Labuťov hlas, ktorý sa ma snaží presvedčit, že v Chamonix má byt plech. To však ešte netušil, že mne veru netreba dvakrát hovoriť.

A tak sme s otvorenými ústami zastali na ladovci Leschaux. Pred nami vyrástla obrovská skalná hradba a tak trošku nám začalo dochádzať, čo to vlastne chceme vyliezt. Ja, 18-rocný sopliak od dolného toku Hrona, ktorý mal toho viac načítané ako nalezené a Labuť, ústredná postava všetkých opekačiek pri Váhu na Skalke pri Trenčíne, síce trošku starší, no nedá sa povedať, že o niečo skúsenejší.

Zároveň s poslednými slnečnými lúčmi, ktoré oblizovali zubaté vrcholky Aiguilles Chamonix, sme doliezli na vrchol Pointe Walker (4208 metrov). Bolo desať hodín večer a my sme to stihli vyliezť za deň. Velmi dlhý deň...

„Nechce sa ti navariť trochu čaju?“

„Nie.“ 

To bol jeden z mála rozhovorov, ktoré sme počas bivaku na vrchole Jorasses viedli. Žiadna romantika, ani zasnené pohlady na nočnú oblohu. Zabudnite. Tma, zima a čas, ktorý sa vliekol až nepochopitelne pomaly. Môj prvý alpský bivak. Ako sme prišli hore, tak sme si tam sadli a čakali do rána. A viete čo? Poradím vám. Nikdy sa v bivaku nepozerajte na hodinky! Počnúc Rébuffatovou špárou, cez 75-metrový zárez a Šedé platne až po rozbitý a zaladnený Červený komín, nič nebolo také zlé ako bivak. Až prišlo ráno a spolu s ním zostup. Smer Courmayeur!

Cima Grande (severná stena)- Comiciho cesta VII, TD, 550 metrov

So vzduchom pod nohami

Neviem čím to bolo, ale výjazd na Tre Cime bol jeden z najvydarenejších. S Katkou sme sa velmi tešili, v podstate ako na každý spoločný lezecký výlet. Odkedy som ich spolu s bratom Ondrom, našiel rozvalených v tieni pod kameňom v Zlomiskovej doline, dá sa povedat, že mi to zmenilo život.

Spolulezci, ktorí naozaj „nerastú“ pod každým šutrom. Spoločné poflakovanie sa po skalkách na Považí. Šialené tatranské letá, kedy sa počet vylezených ciest za sezónu, blížil k pätdesiatke. Záťahy na chatu Envers des Aiguilles, okupácie miestnej terasy a nočné zlaňáky, často štyroch ludí s jedinou čelovkou. Adršpašské dramatické zliezačky spod prvého kruhu, rozbité lakte, kolená a zodraté nosy. Za 5 rokov sme toho stihli neskutočne veľa.

A Cimám patrí v našom spoločnom zozname, jedno z popredných miest. Prvý krát ma dolomitskými vertikálami povodil Ondro. „Onsajtol“ Direttissimu (Hasse-Brandler), potom aj Cassinovu cestu na Cimu Ovest a spokojní sme odišli domov. Dokonalé babie leto nás však, tento raz už s Katkou, priviedlo naspät. Možno práve Katkine nadšenie pre tento lezecký štýl, urobilo z tohto výjazdu nezabudnutelný zážitok. Možno to bola jednoducho radosť z lezenia, pri ktorom sme sa nemuseli báť svištiacich kameňov, temných trhlín ani uzimených bivakov. A možno vzrušujúca história, ktorou na nás vyskobované kúty v Comiciho ceste, alebo na Žltej hrane, dýchali. 

Na parkovisko pri Rifugio Auronzo sme dorazili poobede a displaj na palubovke v aute, ukazoval dojazd 0 km. Tak sme sa tešili, až sme zabudli natankovať. Nasledovali tri dni výživného lezenia.

Chlad severných stien aj neznesiteľná horúčava na juhu. Zamrznuté končeky prstov v Comiciho traverze za VII- aj pot v tvári na slnkom rozpálenej Spigolo Giallo. A tie nočné zostupy. Vždy sme sa stratili, dokonca aj vtedy ked sme si boli istí, že sme dobre. Nekonečná spleť komínov, vežičiek a obrovských políc. Prisahám, že Velkú Cimu sme obišli kolom dokola dvakrát po sebe, no zostup nikde. Naučili sme sa dôležitú vec. Ked zlaňuješ, skôr či neskôr dorazíš na pevnú zem. Väčšinou to teda bolo neskôr ako sme plánovali, ale predsa! No bolo to magické.

Nebo plné hviezd a obrovský Mesiac, ktorý osvetluje celú tú kamennú krajinu okolo vás. Strašidelné ticho, ktoré občas naruší nejaká nadávka alebo zvuk cinkajúceho materiálu, narážajúceho o steny komína pod vami. Sucho na jazyku, lebo liter vody pre dvoch na celý deň predsa musí stačit. Zmysli napnuté na maximum, i keď hlava by už najradšej vypla. Ďaleko od sveta, od všetkých a od všetkého. A pritom tak strašne blízko...

Po podobnom zážitku sme sa potom celý nasledujúci deň válali pred autom, varili a listovali v sprievodcoch. Nemohol som sa ubránit myšlienke, čo to vlastne v tých 30-tych rokoch bolo za ludí, ktorí v týchto stenách podávali naozaj neskutočné výkony. Robili to pre slávu alebo jednoducho pre radost? To prvé sa im určite podarilo. To druhé neviem, ale minimálne nám a mnohým ďalším tú radosť naozaj urobili.

Som rád, že ma dolomitskými klasikami sprevádzala práve Katka s Ondrom. Vždy to bola velká zábava. Sledovať Ondra ako drtí previs za 8+ a nehladí, ci je mokro alebo, či je meter, či päť nad skobou. Sledovat ako sa Katka vrtí v špárach, alebo je rozcapená v nejakom kúte. Počúvať Ondrov komentár počas lezenia. Ten chalan je schopný mrmlat si počas lezenia aj 30 minút vkuse, kým neprelezie celú dlžku, s tým, že samozrejme neviete, či vám zrovna nedáva nejaký pokyn ako: pozor, dober, povol... A na otázku: „Čo?“ zásadne neodpovedá.

Počúvať Katkine povzbudzovanie, alebo to ako si vymýšla, ked sa pýtate kolko zletíte. „Také dva-tri metre..“ A zrazu sa hompálate o osem metrov nižšie. Prípadne obligátna otázka na pieskoch.

„Už je to na zem?“ 

„Nie, ale radšej nepadaj...“

Toto všetko si užijete s perfektnými partákmi.

Toto všetko si užijete na perfektných Cimách!

Petit Dru (severná stena)- Voie Allain/Leininger VI+, TD+, 900 metrov

Delostreľba na Dru

„Už mám naozaj dosť tohto posratého francúzskeho štýlu. Celé leto ťa posielajú do tých istých troch ciest, pretože na všetko ostatné je príliš teplo a je to príliš nebezpečné. Fakt ma to nebaví, takto v živote nič nevylezieme. Všetci sa dookola plandajú po Mont Blancu, tahajú ceprov s vyplazeným jazykom po Arete des Cosmiques a hrajú sa na horolezcov v ceste Nabot Leon. Jeden velký kolotoc... Poďme na Dru, ved chlapi to kedysi liezli bežne každé leto a tiež už nám nejaká šestka nemôže robit problémy.“ 

Čo k tomu dodať? Asi len toľko, že sme boli sprostí, neskúsení a možno sme si začínali mysliet, že sme nesmrteľní. Keby sme čo i len tušili ako strašne sa mýlime a že tí „posratí“ Francúzi veľmi dobre vedia, o čom hovoria. No Ondro prikývol a tak sme sa s babami na „rozbúrenom ľadovom mori“- Mer de Glace, rozdelili. Oni na slnkom vysvietené Ihly, my do severnej steny Petit Dru. Už len ten nástup nám mohol našepkat, že je to úplná blbost. Mesačná krajina. Všade samý prach a rozdrvená žula. A do toho ešte ten môj „famózny“ nápad.

„Nalezme ešte dnes, kedysi som čítal, že Rébuffat tiež išiel zo Chamonix prvým vláčikom a naliezal až na obed...“

Štandoval som v komíne, cez nohy sa mi valil vodopád a pozeral som sa ako dva metre od Ondra dopadol šuter velkosti štandardnej skrine. Narazil do platne a rozbil sa na márne kúsky. Pach síry a kamienky bubnujúce o prilbu. Akosi až v tom momente sme si obaja uvedomili, že celý čas lezieme pod obrovským snehovým polom, na ktoré práve zasvietilo Slnko a roztopený sneh, uvoľňuje kamene, ktoré spúštajú neuveritelnú delostreľbu. Dole sa už nedalo a hore sa nám tiež velmi nechcelo. No museli sme. Pustili sme sa do šialeného súčasného lezenia cez vodopády a rozbité, casto šestkové kúty, presne tie o ktorých sme si mysleli, že nám už nemôžu robit žiadne problémy. Hľadali sme každú nerovnost, každý previštek, hlavne sa aspon na chvílu schovať. Vydýchnuť si...

A potom prišla noc. Nebo plné hviezd, vysvietené Chamonix a búrka zúriaca v diaľke nad Mont Blancom. Hviezdy a búrky... Boli sme zmierení so všetkým. Na malej polici sme po sediačky čakali, kedy sa to k nám dovalí. Naštastie, nás má tam hore asi niekto rád a obišli sme bez újmy.

„Nikdy viac.“ To boli Ondrove prvé slová, ked sme na druhý den po strašidelnom zostupe a doslova ruskej rulete na ladovci Charpoua, konečne boli v bezpečí. V jednom z najteplejších liet v alpskej histórii a po 14-dňovej perióde totálnych horúčav, sme utekali po rozpadávajúcom sa ľadovci, klučkovali pomedzi padajúce snehové mosty, zliezali do trhlín a následne z nich zase vyliezali... A to všetko len kvôli našej hlúposti!!

Naozaj sme boli radi, že sme to celé prežili a zhodli sme sa, že toto viac v horách zažívať nepotrebujeme.

Piz Badile (severovýchodná stena)- Cassinova cesta VI+, TD-, 850 metrov

Pohoda v Bergelli

Výlet do švajciarskeho Bergellu bol jedna velká pohoda. Nielen vďaka Palovi, s ktorým je pohoda vždy a všade, no i vďaka krásnej prírode, perfektnej žule a dokonalému počasiu. O severovýchodnej stene Badilu som sa prvýkrát dočítal v knihe Hermanna Buhla- Od Álp po Himaláje. Pamätám si, ako ma vtedy fascinovalo jeho dobrodružstvo, keď prišiel z Innsbrucku na bicykli, vysóloval Cassinovu cestu a rovnako ako prišiel, zase odišiel aj domov. Pri návrate zaspal za jazdy a spadol do rieky. Aj s bicyklom... Ovplyvnilo to nejeden môj osamelý bicyklový výjazd za okolitými skalkami a rovnako samozrejme aj túžbu nakuknút do tejto steny. Tažko sa dá v dnešnej dobe hovorit o dobrodružstve. Poobede sadnete na Slovensku do auta, nad ránom ste v dedinke Bondo, zaleziete si v krásnej, pevnej žule, trochu pofotíte, zlaníte po odistenej severnej hrane a je hotovo. No aj tak sme si to obaja užili. 

Stan sme rozložili na zelenej lúke asi hodinu chôdze pod nástup. S cennými informáciami od Vila Jakubca, ktorý kedysi v stene robil prvovýstup, sme išli cez sedielko pod severnou hranou, skontrolovat podmienky. Prekvapili nás zasnežené police a zaladnené komíny. Chladné septembrové počasie našej ceste zrejme velmi neprospelo. Rozhodli sme sa počkať ešte jeden deň, ktorý sme strávili príjemným lezením na neďalekom Pizzo Trubinasca.

Nasledujúce ráno sme však už pekne za tmy vyrazili za našim hlavným cielom. Piz Badile!

Aj v stene rovnako panovala pohoda. Palo je ideálny parťák, vezme tažší batoh a nevadí mu liezť celú cestu na bezpečnejšom konci lana. No a ja zase s radosťou prijmem úlohu prvolezca. Samozrejme len v cestách, o ktorých som presvedčený, že na ne mám. Rovnako ako som ja asistoval Ondrovi v tažkých previsoch na Cimách, tak Palo zase asistoval mne v špárach a komínoch na Badile. A to je na horskom lezení to najlepšie. Priateľstvo!

Za tie roky som mal možnosť liezť s perfektnými ľuďmi. Všetko to prežívate spolu. Vidíte v ich očiach strach, odvahu, pochybnosti, sklamanie ale aj radosť. Sledujete ich lezecký talent, vytrvalosť, no i slabé chvílky. Že to občas zaiskrí? Že lezie tú dĺžku strašne pomaly? Že chce zostupovať doľava a vy ste presvedčený, že treba íst vpravo? Že sa mu nechce navariť čaj? No a čo! Kamaráti sú vo veľkých alpských stenách najdôležitejší. A ja som mal na nich naozaj velké štastie...

Večer sme doliezli na hreben. Blížila sa tma a namiesto bivaku sme tento raz zvolili nočné zlaňovanie. Dokonca sme si odpustili aj vrchol, čo ma vlastne dnes celkom mrzí, ale tak sme sa vtedy dohodli. Stačila nám cesta. Snáď ešte bude možnost...

Zatial, čo Jorassy boli najtažšou severnou stenou a Petit Dru najnebezpečnejšou, tak Piz Badile tou najpohodovejšou.

Eiger (severná stena)- Heckmairova cesta VI A0, 80°, ED-, 1800 metrov

Dva dni v stene stien

Na svitaní sme pod obrovskou previsnutou skalnou hradbou - Rote Fluh. Dolu v Grindelwalde pozhasínali aj posledné svetielka a nám sa do cesty postavil jeden z najťažších úsekov v Heckmairovej ceste, obávaná Tažká špára. Sledujem rozvážne pohyby lezca, ktorý v alpinizme už dlhé roky na Slovensku, patrí k absolútnej špičke. Pacho, pomaly ukrajuje cenné metre zo špáry, ktorá svojmu menu nezostáva nič dlžná. Zbrane vzpriečit v tenkej pukline, mačky so škripotom postaviť na maličké lišty, rukou očistit najbližší meter zasneženej skaly a posunúť sa o krok vyššie.

Podmienky majú od ideálnych, naozaj velmi ďaleko. Od polnoci sa pasujeme s hlbokým snehom a nejasnou líniou. Náš sen o peknom, rýchlom, jednodňovom preleze sa pomaly rozplýva. „Vyzerá, že to bude boj,“ hovorím Dušanovi, ktorý vedľa mňa na štande, sleduje Pachov postup. Trochu sa hanbím priznať, že vlastne začínam celkom vážne premýšlat o návrate. Ešte pred pár rokmi som o chlapoch čítal iba v Jamesáku, dnes spolu visíme v stene, ktorá vďaka svojej dramatickej histórii a mnohým tragédiám, dostala prívlastky: Mordwand, Ogre, ci Stena stien. Co sa Eigru týka, tak je naozaj asi lepšie nevediet... Dávame s Peťom rýchlu poradu a výsledok je jasný. Zlaňujeme!

V apríli sme naspät. Tento krát sa môjmu vecnému otravovaniu neubránil Ondro a zlé podmienky z konca zimy, vystriedali perfektné jarné firny a úplne suchučká skala. Súcasným lezením doslova vybehneme pod Tažkú špáru, ktorá nás dovedie až pod legendárny Hinterstoisserov traverz. Základnou myšlienkou tak, ako doteraz vo všetkých stenách, je samozrejme voľné lezenie. Excelentné podmienky nám k tomu výrazne napomáhajú. Staré fixné lano, natiahnuté celým traverzom v hladkej platni, je zaliate parádnou ladovou glazúrou. Ondro rýchlo prelieza najtažšie úseky, no 5 metrov pod štandom ľad končí, rukavice idú do vetrovky a nasleduje nepríjemné platňové lezenie.

Na štand za mňou doliezajú traja Švajčiari, zdravíme sa a keď sa otáčam, že skontrolujem ako sme na tom, vidím Ondra plachtiaceho vzduchom. V úplnom závere traverzu mu strelila mačka z malinkého stupu a vďaka zlým možnostiam istenia, nasledovala 15 metrová držka. Namiesto výkrikov od strachu, či bolesti sa Ondro rozčuluje: „Už to bolo skoro vylezené...“

Švajčiari celú scénku sledujú s vytreštenými očami a tak ich upokojujem slovami: „frí klajmbing.“ Nakoniec sme predsa len nútení využit pomoc fixného lana, síce nám je to proti srsti, no máme pred sebou ešte vyše 1000 metrov lezenia a treba sa poponáhlať...

Deň sa prehupne do svojej druhej polovice a my sa ocitáme v Bivaku smrti. Odtiaľto radšej rýchlo preč... Tesne pred večerom doliezame na úzku snehovú policu Božského traverzu. Máme za sebou dolné dve tretiny steny, počnúc Tažkou špárou a Hinterstoisserovým traverzom, cez Prvé snehové pole, Ľadovú hadicu, Druhé snehové pole a Žehlicku až po Tretie snehové pole a Rampu, na ktorej nás čakalo ťažké šestkové lezenie, či dokonca kopanie snehového tunela cez Ľadovú čapicu. Bolo toho naozaj dosť a tak chystáme bivak. Musíme sa podeliť o jednu karimatku, kedže tá druhá pri Ondrovom náraze o skalu v traverze, putovala z batohu rovno do doliny. A tak opretí chrbtom o skalu s nohami vo vzduchu, čakáme do rána. Krásny bivak. Vysoko v severnej stene Eigru. V Božskom traverze! 

Len ticho, hviezdy, stena a my. Pri varení snehu sa mi vdaka mojej „šikovnosti“, darí prepálit spacák, ktorý naštastie patrí Katke a po sprške nadávok s úsmevom na tvári, premýšlam nad tým, že ma určite pochváli... Práve vďaka teplým spacákom sa nám miestami darí zaspať a budíme sa len na občasný nepríjemný pocit „pádu do prázdna“, to keď sa niekto z nás zošmykne z police a zostane visieť na lane. Mám rád ten stav, niečo medzi spánkom a bdením. V jednom momente ste súčastou nadčasových príbehov Julesa Verna, či velkých dobrodružstiev Huckleberryho Finna a o chvílu nechápavo hladíte na vysvietený Grindelwald, topiaci sa v nekonečnom mori fantastických vrcholov. A vy ste uprostred! 

Ranný mrazivý budíček, desivá ľadová aréna veľkého Bieleho Pavúka a ponuré, previsnuté komíny. Cortiho bivak. Tu Hermann Buhl zahlásil na štvrtý den lezenia, že už dalej nevládze.

Aj my sme výrazne spomalili naše tempo. Predbiehajú nás Švajciari a skupinka ambicióznych horských vodcov zo Chamonix. V únikových špárach je teda poriadne rušno, ale začíname tušiť blízkosť vrcholu. Popoludní si už vychutnávame slnkom vysvietený hreben Mitelegi a napokon aj krásne výhľady z vrcholu. Do večera bezpečne zvládame celý zostup a na druhý deň sledujeme spoza okna vláčiku z Kleine Scheidegg, ako sa celou stenou sypú lavíny. Náhla zmena počasia, vietor, sneženie. Sme naozaj radi, že to máme za sebou...

Matterhorn (severná stena)- Cesta bratov Schmidtovcov V, 80°, TD, 1100 metrov

Splnený sen

Chata Hornli je zatvorená. Spolu s Katkou si pred stanom vychutnávame posledné slnečné lúče. Hlboko pod nami, v tieni veľkej skalnej pyramídy, leží jeseňou sfarbené údolie a drevené obydlia Zermattu. Severná stena pôsobí naozaj veľkolepo, ale klamal by som ak by som tvrdil, že nemáme strach. No dobre, možno nie strach. Pochybnosti. Obavy...

Zvládneme to? Akosi mi chýba tá istota a rozhodnosť, ktorú som mal v ten horúci letný den pred Walkerom nad chamonixskou Arvou. Ale je tu Katka. Neviem ani spočítať koľko krát sme rovnako ako teraz, sedeli na terase pred chatou Envers pod chamonixskými ihlami a snívali o veľkých stenách. Prešlo pár krásnych rokov a sme tu. Obaja sme sa niekam posunuli. Máme za sebou množstvo ciest. Od boľavých adršpašských širočín, cez krásne a dlhé tatranské piliere, studené chamonixské kuloáre až po šmyklavé yosemitské sokolíky. Zopár nepríjemných bivakov, dramatické zlaňovanie, búrky a pády. A v batohu aj tento raz, ako vždy, oddychuje krtek, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčastou našich lezeckých výletov.

Zvládneme...

6 klasických severných stien v Alpách, ako prvý človek na svete preliezol Gaston Rébuffat a vydal o tom krásnu knihu, Hviezdy a búrky. Z československých horolezcov sa to ako prvému podarilo Radanovi Kuchařovi, ktorý zase svoje dobrodružstvá opisuje v knihe, 10 velkých sten. Vďaka týmto knižkám som sa zoznámil s najväčšími alpskými stenami a začal som snívať. A po viac ako 5-ročnom snažení sa moje sny, stali skutočnosťou...

Klasiky sú to najkrajšie, čo môžu hory ponúknuť. Neuveriteľná história, dychberúce príbehy, fantastické lezenie a tie najkrajšie línie. Či to bolo v previsnutej dolomitskej stene Cima Grande, ci v zaladnených komínoch Piz Badile, či v delostrelbe na Petit Dru, či v bivaku na Božskom traverze v stene Eigeru, či v lade na Matterhorne, alebo na vrchole Grandes Jorasses pri posledných slnečných lúčoch, ktoré oblizovali zubaté Aiguilles Chamonix, vždy to bol nezabudnutelný zážitok a každá zo stien, predstavovala malý kúsok velkého sna.

Dovolím si prevziat úryvok z knižky od Radana Kuchařa a Zdena Zibrína - Z Tatier na Eiger:

„Radosť z víťazstva? Možno. Ale rozhodne viac z toho, čo sme prežili a čo si odnesieme do dolín, do svojho každodenného života. Horolezec je štastný, ked vystúpi na štít, na ktorý sa dlho pripravoval. Tento stav však netrvá dlho, lebo opät sa nájde iný štít, iný ciel. Začne sa naň tešiť a je presvedčený, že len vtedy bude štastný, keď ho prelezie. Práve preto človek lezie a miluje hory, lebo robia jeho život štastnejším.“

Toto presne vystihuje pocity, ktoré som na Matterhorne prežíval. Pocity, ked človek po dlhom snažení príde do ciela, splní sa mu velký sen, no zároveň sa pred ním objavia nové sny a tam niekde v diaľke, nový cieľ...

 Maroš Červienka

  James Levice