Improvizácie pod Rakytovom

Pozor, toto nie je aktuál, toto je doják, ako sa veci môžu rýchlo zvrtnúť. Navyše spred viac ako týždňa – keď bola nedeľa, koniec začiatku zimy. Lebo ešte zimná rozprávka, ale popoludní už malo začať oteplenie. Deň sivý, nízko zamračený, ale bez vetra a v príjemných mínusových teplotách. Čiže výhľady žiadne, fotky tiež všetky na jedno kopyto, vo všetkých odtieňoch sivej, ale nevadilo. Urodil sa plán potrénovať „prechodové zručnosti“ na hrebeni Veľkej Fatry. Pohodlne, klasicky: od vlaku z Rybárpoľa pešibusom do Hrabova, odtiaľ na Smrekovicu (možno aj polievku druzgnem) a nazad. V známom prostredí, no čo už o tom napísať, že? Ale každý deň v prírode je iný a tento bol navyše mohutne improvizačný. Nakoniec to nebolo tam a nazad, ale jednosmerka. Len pred koncom výrazne „zauzlená“, ako by ukázal podrobnejší pohľad na záznam na Strave:

Prvá improvizácia hneď na chodníku do Hrabova: normálne by sa to dalo na pásoch, aj v lese snehu dosť a pekne utlačeného. Skoro nič netrčalo, aj tie prechody cez pramienky vysnežené – takto začiatkom zimy som to ešte nezažil, dobre to začína! Ale keď už boli lyže na batohu, neriešil som, aj tak bude treba prenášať cez parkovisko. Len som si zafixoval, že ak by som cestou nazad náhodou nestíhal ku vlaku, môžem sa tu zrýchliť.

Pri lanovke ceduľa, že zákaz vstupu na zjazdovku, chodia tam ratraky. No, za rannej polotmy ešte nechodili, ale zúrivo tam syčali delá, rešpektoval som – a teda nastala ďalšia improvizácia: direkt hore popod lanovku, na Medvediu cestu. Už na pásoch, stopa komfortná, ale na cestu dole to práve tu nebude. To bude treba zbehnúť po svojich, pomedzi to všetko, čo okolo trčí spod snehu.

Potom už začala pravá zimná almázia. Medvedia cesta nádherná, štvrtkový odmäk a následné jemné prisneženie v kombinácii s mnohými nohami ju pekne vytvrdili - aj zjazd bude bezpečný pre sklznice. Okolo zimná rozprávka, čím vyššie, tým krajšia. Pri východe z lesa na Vlkolínske lúky pod Sidorovom obzretie doľava – zdalo sa, že zjazdiť by sa dalo aj po ceste. Stopa ďalej už ležala v hlbokej koľaji, hranica mrakov sa zhora blížila  a jedinými farbami v okolí boli špičky šípiek na turistickom ukazovateli:

Dolina pod Mederlyčku jedna báseň. Jediný človek predo mnou to otočil niekde v polovici, tak ďalej už stopa viditeľná, ale jemne prisypaná, okolie ako z rozprávky, a tichúčko. Potiahol som rovno, že miernejšie sklonenou serpentínou sa potom vrátim.

V sedle pod Vtáčnikom, v jame, stopa zafúkaná do neviditeľna, a už som trochu aj pošpekuloval, či aj nepolyžovať, vyzeral ten svah z temena Vtáčnika použiteľne, aj bol už použitý. Difúzka ešte nebola moc silná, dobre by hádam bolo. Ale na programe bolo šúchanie, možno cestou nazad... Tak posun vpred, po cyklotrase pod Šiprúň, kde z ďalšej polyžovanej jamy svietil do okolia nedávno zrekonštruovaný senník. Vďaka vzácnym ľuďom, ktorí takéto veci robia!

Okolo Šiprúňa klasické preveje, za nimi opatrný zošup do sedielka - na slepo, lebo v hmle. Stúpanie na Jánošíkovu kolkáreň ešte trochu úzke – ďalšie miesto, kde bude nutné zjazdovať cestou nazad opatrne. Na zasypaných lúkach nad rekreačným strediskom to niekoho náramne bavilo, brodiť sa v snehu a zapadávať po stehná. A kaziť stopu – lebo vedľa nej by vôbec nezapadal rovnako, že?

Dole medzi chaty som pre istotu zišiel po serpentínach, v lese sa mi zdalo snehu ešte málo. Ale aj tak bolo treba dole (tesne pred chatami) opatrne cez tie pramienky a kamienky prechádzať. Stredisko sivé, pusté, ako z mrazáku vytiahnuté, len pár ľudí sa po zjazdovke mrvilo – detiská treba vyvenčiť, vylopárovať :-) A nejako sa mi nechcelo otočiť na cestu nazad, rýchlo som postupoval, dobre to išlo, tak možno až do Tureckej? Do pol štvrtej k autobusu v pohode, a keby nie, nejako zaimprovizujem...

Tak ďalej. Na Močidle štipľavo prefukovalo, traktor s pluhom tam šantil a oproti jediná partia šliapačov, ktorých som ten deň stretol. Popod Skalnú Alpu už zase pokoj. A za ňou začal ten pravý skifatrizmus: kľučkovanie divočinou, mladinou, uhýbanie pred konármi, obťažkanými snehom a sklonenými. Stopa prevažne zaviata, ale stále viditeľná a značiek je tam všade plno, aj odraziek. Jednoducho traverz Rakytova. Začínal som byť pomalší, tam už by to chcelo stopu, ale nevadilo zatiaľ, chuť aj sila bola.

Vynorenie do Južného Rakytovského sedla bolo zároveň ponorením do poriadneho mlieka. Stopa nikde, brázda za lyžami ostávala hlboká, ďalšie spomalenie. Ale veď keď nestihnem Tureckú, aj spod Ploskej do Revúc sa dá stočiť. Pohodka. Lenže vpredu neviditeľný traverz riedkolesom poza Žiare, a tam nastala po dlhšom čase ďalšia improvizácia. Lebo sneh poohýbal miestne jarabiny do nepriechodna. Tak obchádzky vrchom, spodom, kadejako. No ďaleko som nedošiel.

Zrazu pri jednom kroku podozrivo ľahká noha - pozriem dole a lyžu nemám. Čo to? Asi som o niečo pod snehom zavadil a vypla špička. Zacvaknem, ďalší krok a zase! To už som sa špičke bližšie prizrel a - do prdele!!! To čo som o tejto značke počúval a videl až moc často, stalo sa aj mne: odlomené jedno ramienko aj s pinom. Som dopásoval! Noooo, na jednej strane dobre, že nie niekde v strmom svahu pri zjazde, na strane druhej v tom najvajcovejšom snehu. Kam teraz?

Improvizácia číslo tri či koľko: najlogickejšie riešenie? Vyliezť na Rakytov, na jeho hrane sa hádam moc boriť nebudem, a nejako na jednej lyži zísť na Limbu. Odtiaľ už peši do Teplej, tam bude chodník parádny. Autobus o tretej z Revúc by som mal stihnúť v pohode. Len jeden háčik to malo – ako sa najprv po vlastných vymotať z lesa pod Žiarmi? No ako? Pomaly a ťažko :-) Inú možnosť až do jari som nevidel, tak som sa nejako pobiede vymotal a napojil sa v protismere na vlastnú stopu. Ale boril som sa ďalej:

Dvíhajúc nohy ako bocian som sa nejako dotackal pod stúpanie na Rakytov, ale o moc menej snehu na tej hrane nebolo. A ešte ten sklon. Hádam najmilosrdnejšie to bolo v tej skalnej rozsadline, tam nebola kôra, len jemný, aj keď hlboký sneh. Navyše po pár krokoch prasknutie a lyže leteli do snehu. Rupol mi aj popruh, uchytávajúci lyže o batoh. Keď sa darí... Improvizácia ďalšia, našťastie mám aj klasické bočné, kompresné popruhy – tak lyže po starom do „áčka“. Ani ma moc nebili po hlave :-)

Ale to naj naj naj malo ešte len prísť. Už som sa tešil, že snehu pod nohami s výškou ubúda, pomohla aj stará skialpová stopa, tvrdšia ako okolie. Ale vtom hup – a bol som jednou nohou až po oné v snehu. Vytiahol som ju, druhý krok a hup, zase. To kosodrevina pod vrcholom Rakytova – zaviata síce, ale nie dosť nosnou vrstvou. Tak palice do rúk naprieč, kľaknúť na všetky štyri a davaj posúvať sa po decimetroch hore. Ešte že mlieko plnotučné, hádam ma nik nevidel, ako sa tam mrvím. To už som nemal chuť ani odfotiť, tú brázdu ako po parníku, ktorá za mnou ostávala. A hneď, ako som len začal tušiť obrys kríža na vrchole, koniec. Nazad na dve nohy, obuť jednu lyžu a že sa ide paraolympijsky lyžovať. Teda najprv traverzovať. Ale celé zle! Tak čo – posledný zúfalý pokus, že skúsim nacvaknúť aj druhú lyžu, zavretá päta možno pomôže. A hurá, ono to držalo!!! Síce som v tom neviditeľne chvíľu cikcakato hľadal správny sklon a smer, ale potom, čuduj sa svet, som si dovolil dokonca zopár prašanových oblúkov, aha:

Síce som sa potom presne pred Limbou ukážkovo natiahol do záveja, keď som si prestal dávať pozor a po úspešnom kľučkovaní lesom som si trúfol prudšie zabrzdiť, ale to bola už len drobnosť, bol som zachránený :-) Ešte som si u chatára potvrdil, že autobus od vlani nezmenili, a dal som sa na pomalý zostup. Času dosť. Akurát som si cestou dával pozor, aby na mňa nejaký strom nespadol alebo čo – lebo keď sa raz darí... Ale podarilo sa a ani bus nehavaroval, ani vlak domov nemeškal, tak to by bol skoro šťastný koniec rozprávky. Ten úplný však prišiel až o dva dni, keď som z ružomberského Adam športu odchádzal s novými špičkami rovnakého modelu ( TU ) – zo päť rokov starú pôvodnú generáciu som ani nedúfal, že ešte budú mať! Takže chlapcom vďaka a mám odteraz ešte jednu špicu do zásoby, keby som aj ďalšiu zlomil, hehe...

Rišo Pouš